Toto všetko sa týka profesijného života. Túžite po niečom banálnom?
Ja žijem život, aký sa mi páči. Žijem život, v ktorom som šťastný, život, ktorý ma napĺňa a ktorý mi dáva všetko, čo potrebujem. Ak sa tam objaví nejaká dovolenka, tak v pohode, prečo nie? Ale v tejto chvíli neviem, či pôjdem v lete na dovolenku. A je mi to jedno. Užívam si každú chvíľu, keď mi je dovolené a dopriate. Nemám čas na riešenie nejakých blbostí. Teším sa z toho, že môžem pracovať, že sa môžem venovať svojim projektom. V spolupráci s OZ Tatry máme radi organizujem zážitkový tábor pre deti, jedenásť rokov robím v lete akciu pre deti Na palube jednorožca, je to zážitkové vzdelávanie. Úprimne? Doteraz ma málokto počúval, no zrazu je tu choroba a ja môžem popri nej hovoriť aj o týchto mojich aktivitách. Môžem hovoriť o divadle, pozývam ľudí, aby si prišli pozrieť do La Komiky komédie, ktoré stoja za to. To je absolútny paradox, je to morbídne! Zrazu som svetový!!!
Bohužiaľ... Ale nech... Ja sa somarinami zaoberať nebudem. Nech to tak je, a keď už to tak je, prečo to nevyužiť v niečo prospešné?! Absolútne ma to neirituje, naopak, je fantastické, že môžem promovať svoju robotu.
Je niečo okrem divadla a práce s deťmi, čo vás napĺňa?
Viete čo? Pred časom mi moja zlatá kolegynka Zuzka Vačková – môj Zuzanjelik (lebo ona je môj anjel) ukázala aplikáciu TikTok, ktorá umožňuje vytvárať a zdieľať krátke videá. Začal som sa tým vo voľných chvíľach zaoberať a celkom som sa na to namotal. Lenže čo sa nestalo? Zrazu sa tam na moju osobu spustila vlna hejtov najhrubšieho zrna! Šialené! A ja som negatívnu energiu, ktorú mi ľudia posielali cez sociálnu sieť, zmenil na pozitívnu. Nastavil som hejterom zrkadlo a oni si uvedomili, čo svojimi komentármi spôsobujú. Z ničoho nič mám 300-tisíc lajkov a 15-tisíc odberateľov! Veď to je fantastické!
Nie ste na TikTok už starý? Myslela som si, že na ňom „fičia“ najmä tínedžeri...
...a pod rúškom anonymity píšu hrozné veci! Cezo mňa to pretečie, ale sú aj takí, cez ktorých to nepretečie. Keď niekto napíše dievčatku s nadváhou a so silnými dioptriami, že zdochni, ty ..., tak to s tým dievčatkom niečo robí. Nie raz sa to končí smrťou... Povedal som si, že s tým treba niečo robiť. Oslovil som ministerstvo vnútra, Prezídium Policajného zboru, kreatívcov – Karola Vosátka, Zuzku Vačkovú, Lukáša Frlajsa a už sa pripravuje projekt Zloba. Je zameraný na deti, rodičov, pedagógov a psychológov.
Pôsobíte veľmi pohodovo. Nie je to však len póza, aby ste prekryli strach a obavy z toho, koľko vám zostáva času? Lebo je prirodzené báť sa...
(úsmev) Náročná otázka... Ja sa na nič nehrám, nepotrebujem to. Keby mi bolo smutno, tak budem smutný. Keby mi bolo treba plakať, tak sa rozplačem a budem si užívať aj ten plač. Nepotrebujem sa pretvarovať. Celý život sa snažím z každej situácie, v ktorej sa ocitnem, vyťažiť to najlepšie, čo sa dá. A pokiaľ má z tohto celého byť „mesidž“, teda správa, to, že: priatelia, páni po štyridsaťpäťke, prosím, choďte na kolonoskopické vyšetrenie, tak o tom budem hovoriť. Viem, nie je to úplne príjemné vyšetrenie, ale stojí to za to. Pretože čím skôr sa odhalí, že vo vás rastie nejaký votrelec, tak tým skôr máte šancu na vyzdravenie. A to stojí za chvíľu diskomfortu.
Čo vás drží v napohľad skvelej nálade?
Odpoveď je asi úplne obyčajná – ja to tak mám nastavené! Robím divadlo a to ma napĺňa. Ten tvorivý proces, energia, ktorú mi potom dávajú diváci... Bol by som blázon, keby som sa opúšťal! Deň pred posledným lockdownom sme v divadle odohrali premiéru predstavenia Srdce z azbestu a teraz sme opäť začali hrať. Vždy sa veľmi teším na divákov, herec nemôže robiť divadlo z home office. Je však veľmi pravdepodobné, že príde aj ťažká chvíľa, to je normálne. Mám pri sebe ľudí, ktorým môžem kedykoľvek zatelefonovať a budú sa so mnou rozprávať. A viem, že to spolu dáme! Zatiaľ to nepotrebujem, zatiaľ som O. K.
