Herec a komik Marcel Nemec (50) chorobu pred svetom netají, naopak, v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa vyzýva na preventívne prehliadky. Ako spracoval fakt, že už nič nebude také, aké bolo donedávna?
Vlani v júni ste oslávili 50 rokov, to je v živote človeka často prelomový moment. V tom vašom živote prišlo aj k nemilému prelomu - diagnostikovali vám onkologické ochorenie. To nie je darček, aký by ste si želali...
Presne ako hovoríte... Ešte dávnejšie som si povedal, že na tú päťdesiatku príde nový Marcelko. Začal som si „čistiť“ vo svojom živote. (úsmev) Zmenil som svoju vizáž, svoj šatník - z veľkosti XXL na veľkosť M. Povyťahoval som zo skrine všetkých kostlivcov, poobliekal som ich a poslal do sveta. Takto pripravený som vnímal, že mám vyčistený stôl. Tým, že som si vyčistil stôl a nastúpil akoby na novú etapu svojho života, začali sa postupne čistiť aj tie veci, na ktoré som dovtedy nemal čas. Ale s takou razantnou očistou som nepočítal! Zhodou okolností som vlani prekonal boreliózu, dostal som pruh a napokon rakovinu. Keď sa nad tým zamyslím, ono to všetko spolu súvisí.
Ako?
Totiž, vďaka tomu, že mi diagnostikovali pruh, objavili lekári väčší problém. Išiel som na klasickú laparoskopickú operáciu, ktorá mala trvať pol hodiny, a zrazu to bola päťhodinová „sekanica“ a „rezanica“, počas ktorej zo mňa povyťahovali všetko, čo bolo treba. Urobili vo mne poriadok, vzali mi slepé črevo, časť hrubého a tenkého čreva. Zobudil som sa s mnohými hadičkami a nevedel som, čo sa deje. To bolo pre mňa trochu šokujúce. Ale tak, ako sa vyčistilo telo, duch, moji kostlivci, teraz sa to čistí v oblasti zdravia.
Čo vám prešlo hlavou, keď ste sa po operácii dozvedeli, že nejde o banalitu, ale o oveľa závažnejší problém?
Keď som sa po operácii dozvedel, že to nebola laparoskopická operácia mojej „narnie“, ako nazývam herniu (smiech), ale že mi vybrali votrelca, ktorý rástol v slepom čreve, ako prvé som sa opýtal pána primára, či bol nádor zhubný. Povedal, že nevie, že to ukáže až histologické vyšetrenie. No lekári k tomu musia pristupovať tak, ako keby to bolo zhubné. Vôbec som nemal čas riešiť, či to bude alebo nebude zhubné, pretože po operácii som sa zapodieval najmä tým, aby som sa naučil jesť, rozprávať, chodiť, cikať... Ležal som na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení a mal som čo robiť sám so sebou. Prvé dni som potreboval všetku energiu venovať tomu, aby som bol čo najskôr schopný normálne existovať. To, aký bude histologický výsledok, mi v tej chvíli bolo úplne fuk.
Čakanie na výsledok z histológie býva často oveľa vyčerpávajúcejšie než konečný verdikt - akokoľvek závažný. Ako ste zvládli toto obdobie?
Hneď ako sa dalo, po operácii, viedli moje kroky do Kremnice, kde žije moja maminka, brat, neterka. Byť v ich blízkosti, v tamojšej prírode mi robí dobre na dušu. Tam si dokážem dobiť baterky. Maminka ma okamžite vykŕmila. (smiech) Vtedy som ešte nemal výsledky, bolo to také vákuum, keď som žil v láskavom nevedomí. Chvíľami som premýšľal, ako sa zachovám, keď to bude tak alebo onak... Ale potom som si povedal, že je úplne zbytočné zaoberať sa tým. Pretože čas, keď sa zaoberám tou nezmyselnou otázkou, viem využiť oveľa lepšie. Napríklad tak, že objímem svojho psíka – to bude viac, ako keď budem rozmýšľať nad hlúposťami.
No a potom prišli výsledky a bola to rakovina... Zložilo vás to?
Odpadol mi kameň zo srdca! Pretože sa skončilo obdobie nevedomia a veci sa konečne pomenovali. Dozvedel som sa verdikt a posunulo ma to ďalej. Karty boli rozdané. Zrazu som vedel, aké karty som dostal a mojou úlohou je teraz odohrať tú najlepšiu partiu, akú som schopný odohrať z hľadiska toho, kde sa dnes nachádzam. Keď som išiel na stretnutie s onkologičkou, môj brat mi povedal, že by chcel ísť so mnou. Zdalo sa mi to divné, vravím si, že veď nie som bezprizorný! Mal som z toho zvláštny pocit, chcel som si to vybaviť sám. Ale veci sa dejú tak, ako sa majú diať...