Je toho veľa, čo o nej verejnosť nevie. Jej kolegovia i priatelia dodnes emotívne spomínajú na mladú ženu a svoje spomienky zhmotnili aj v zborníku so symbolickým názvom Čriepky. Pre čitateľov Nového Času Nedeľa prinášame rozhovor s archeológom Pavlom Jelínkom, ktorý pretavil spomienky do knižnej podoby.
Poznali ste Martinu dobre?
Zážitkov s Maťou nemám až tak veľa. Boli sme spolu na exkurziách, videli sme sa na beániách. Pamätám si však na jedno večerné posedenie, kde sme sa dobre porozprávali. Ten večer mi utkvel v pamäti, lebo jej postrehy k jednej z odborných tém, ktoré sme preberali, ma mimoriadne zaujali. Zaujímala sa o kognitívnu archeológiu, čo ma veľmi prekvapilo. Ani zďaleka nebola len kopáčka na nálezisku, vedela nielen vykopať jamu, pozbierať črepy, venovala sa aj tomu, čo je vo vede ďalej.
Kedy ste sa videli naposledy?
Naposledy som ju videl živú predchádzajúcu jeseň. Bolo to také banálne, kopali v Jarovciach a my sme sa tam boli pozrieť.
V predhovore k zborníku si ju pripomínate veľmi bezprostredne a ľudsky.
Pri nej bolo to zábavné, že vždy sčervenela. Ale spomínam si aj, aká bola inteligentná, šikovná – to hovorím nielen v rámci slušnosti, ona taká skutočne bola. Určite by bola výborný archeológ.
Deň, keď bola správa o vražde dvoch mladých ľudí zverejnená, máte iste v pamäti ako každý. Pri čom vás zastihla?
Práve som si spokojný ráno sadol, lebo som odoslal článok napísaný na počesť jednej študentky, ktorá nedávno zomrela. V počítači som uvidel fotku Mati a Jána Kuciaka. Prvá reakcia bola, že aha, Maťa... A pod tým titulok - zastrelení! To človeku ostane v pamäti. V ten večer som mal jednu archeologickú prednášku pre verejnosť a potom sme išli zapáliť prvé sviečky na SNP.
Potrebu uctiť si kolegyňu mali zrejme viacerí členovia archeologickej obce...
Keď bol prvý pochod mestom, tak sme sa zišli pri morovom stĺpe a došli desiatky archeológov z Bratislavy i z Nitry. Na ďalšie sme chodievali spoločne, inokedy samostatne. Ale vtedy, keď sme sa zišli viacerí, prišla práve myšlienka na zborník, ktorým by sme si ju pripomenuli.
Potom sa už len dolaďovala forma, nie som za tým len ja. Je to vlastne moja prvotina takéhoto typu. Je blbé, že som sa to učil na niečom takomto, ale možno, keby sa to nestalo, tak to nerobím. Niektorí ľudia boli radi, že sa nemusia do práce na zborníku pustiť oni – bolo to pre nich emočne príliš náročné. Človek potrebuje istý odstup.
Takže záujem zapojiť sa bol veľký?
Záujem o spoluprácu na zborníku bol veľký, dokonca som sa niektorým spätne ani nestihol ozvať. Niektorí nestíhali, iní odriekli. Nakoniec toho bolo dosť, aby kniha vznikla. Chcel som, aby bola pestrá, preto sme v nej dali priestor aj študentom.
Zborník sa zvykne vydávať pri úmrtí významného archeológa. Martina Kušnírová k nim nepochybne patrí, aj keď pohla dejinami inak, ako je pre archeológov obvyklé. Mati, žiaľ, pohnúť dejinami svojou prácou jednoducho nebolo umožnené.
Čo sa o Martine dozvieme?
Odborné texty sa prelínajú s osobnými spomienkami jej spolužiačok, spolupracovníkov i pedagógov na Martinu. Dôležité sú aj fotky. Každý obrázok má za sebou nejaký mikropríbeh a súvisí s témou. Mnoho fotiek je zo študentského života, z práce, z terénu. Sú tam aj texty, ktoré by Maťu potešili, napríklad o objave zvieracích kostí vo veľmi zaujímavom hrobe. Potom je tam časť venovaná archeológii jej rodných Gregoroviec – k tomuto článku sme zaujímavo získali leteckú fotku.
