V septembri mama troch detí prestala cítiť nohy a zostala na vozíku. Najhoršie to prežíval jej najmladší synček Matias (3). Musela ho zobrať zo škôlky. Hoci je pripútaná na vozík, je presvedčená, že bude radšej doma s ním, lebo necitlivý prístup personálu v škôlke ju sklamal. Žena, ktorá začala v seba opäť veriť, priznáva, že nevedela čo ďalej a myslela na to najhoršie. Pomocnú ruku a nádej však našla v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej.
„Kebyže nie je Kováčovej a personálu, ktorý tu pracuje, neviem. Ja som bola v takej situácii, že som mala čierne myšlienky. Dovtedy som si nedokázala predstaviť, ako sa niekto môže nad takýmto niečím zamýšľať. Teraz to už chápem. Spadla som na samé dno,“ hovorí so slzami v očiach Zdenka, ktorá je pripútaná na vozík. Jej život sa otočil naruby začiatkom septembra, keď prišla do reštaurácie za kamarátmi. Zobrala si kávu a začali jej tŕpnuť nohy.
„Oťaželi mi. Potom mi začalo búšiť srdce. Zostalo mi zle a necítila som nohy. Neprestávalo to. Od pol pása dole som cítila iba tŕpnutie. Nedokázala som sa postaviť,“ hovorí matka troch detí, ktorá absolvovala množstvo vyšetrení, všetky s negatívnym výsledkom. „Neskôr mi povedali, že to je porážka miechy a zostanem na invalidnom vozíku. Plakala som tri mesiace. Netrpezlivo som čakala na liečenie v Kováčovej. Nezvládala som to. Našťastie som na začiatku decembra prišla konečne do Kováčovej. Tu som sa upokojila a rozhýbali ma. Prejdem už pár metrov. Veľmi mi tu pomohli po fyzickej aj psychickej stránke a bez ich pomoci by som tu už asi nebola,“ vysvetľuje Zdenka (43).
Najhoršie to znášal syn
Najmladší syn Matias (3) svoju mamu nevidel mesiac a ťažko to zvládal, mama mu chýbala. Kvôli traume ho zobrala aj zo škôlky, kam chodil, lebo tam sa nedočkala pochopenia. „Aj tam ma dali psychicky dole. Budem ho mať radšej doma a budeme spolu. Neviem si to veľmi predstaviť, lebo doma máme schody. Preto verím, že mi schvália asistenciu. Aby bol vždy niekto s nami. Bude to pomoc pre mňa aj pre malého. Keďže som na vozíku, pomoc potrebujeme obaja,“ dodala žena, ktorá musí stále brať silné lieky proti bolesti. Bojuje za seba a hlavne za svoju rodinu. Verí, že tento náročný boj dotiahne do víťazného konca.
