A neobchádza ani tých najlepších. Juraj Bača vo svojej najosobnejšej spovedi pre Nový Čas Nedeľa otvorene porozprával o svojom najťažšom hereckom období, depresiách a hľadaní cesty späť.
V detstve ste boli chorľavý a mali ste nábeh na astmu. Je pravda, že ste toto ochorenie voči rodičom aj často zneužívali, aby ste si vydobyli to svoje?
Je to pravda, hoci vtedy ako päťročný som si to až tak veľmi neuvedomoval. Vyplynulo to z mojej výchovy, že som nemohol plakať. Bolo to veľmi ťažké, lebo keď rodičia stanovujú určité výchovné mantinely, deti si často niečo vydobýjajú a protestujú plačom. Ja som plakať nemohol, keďže mi hrozilo, že sa pritom zadusím, a preto mi rodičia ustupovali. Výchovné mantinely u mňa neexistovali a len veľmi ťažko sa dávali naspäť, takže samozrejme, že som to v detstve využíval. (Smiech)
Vyrastali ste v Galante, kde ste v zbore miestneho kostola hrávali na gitaru. Na druhej strane sa však netajíte tým, že ste srdcom metalista a fanúšik tvrdšej hudby 90. rokov. Nebije sa to trochu vo vás?
Vtedy opäť zaúradovala moja špekulantská povaha! Začalo sa to, keď môj brat doniesol domov cédečko, na ktorom bola pesnička od kapely Rammstein. Veľmi sa mi páčila a púšťal som si ju stále dookola. Pritom sa prebudila moja extrémna láska ku gitare a chcel som hrať. Zaobstaral som si elektronickú gitaru a keď som bol sám doma, konečne som si mohol zahrať Rammstein nahlas a len tak pre seba.
Postupne k nám prichádzali sťažnosti od susedov, že robím rámus. Ale spojilo sa príjemné s užitočným a keď som začal hrávať v kostole, mal som to rodičmi obhájené: „To Jurko cvičí, aby mohol v nedeľu hrať v kostole!“ (Smiech) Živo si pamätám, keď som prvýkrát priniesol elektronickú gitaru aj do kostola. Náš pán dekan Ladislav Szakál si povzdychol niečo v zmysle, že toto sme tu ešte nemali...
Trieskala Jurajom puberta? Akému športu sa vášnivo venoval počas dospievania? To a oveľa viac sa dozviete v Novom Čase Nedeľa.