Za tú dobu sa z chlapca z malej dedinky na Zamagurí, ktorý túžil byť hvezdárom, stal vášnivý cestovateľ, fotograf a hlavne odborník na našu najbližšiu hviezdu – Slnko. Dnes má na svojom konte 22 výprav po celej planéte za zatmeniami Slnka, množstvo odborných i populárnych kníh a stovky prednášok pre milovníkov vesmíru od detí v materských škôlkach až po seniorov.
Hoci je Slovensko malé, na poli astronómie sa nestratí. Porozprával nám o tom Vojtech Rušin, rodák z malej dedinky na Zamagurí, zo Spišských Hanušoviec. Už ako malý chlapec si vysníval, že sa stane hvezdárom. O všetkom rozhodlo jedno večerné zaháňanie kráv z paše, pri ktorom zbadal svoje meno napísané na hviezdnatej oblohe. „V súhvezdí Kasiopeja som našiel svoje jasné hviezdičky, ktoré pomyselne tvorili písmeno W (Wojtech). Bol to taký detský sen,“ prezrádza začiatky svojej cesty za astronómiou Slnka známy slovenský vedec.
Na ceste za hviezdami
Rodičia svojho prvorodeného syna v túžbe po štúdiu všemožne podporovali. Keď nastúpil do posledného ročníka jedenásťročnej strednej školy, bolo jasné, že jeho najobľúbenejším predmetom bude práve astronómia. Požičaným poľovníckym ďalekohľadom ukazoval nadšene všetkým priateľom nočnú oblohu i Mesiac. O to väčším sklamaním muselo byť, že hoci ho prijali do Bratislavy na vysokoškolské štúdium, pobyt v ďalekom hlavnom meste si kvôli nedostatku financií nemohol dovoliť.
Keď je však človek pre niečo predurčený, šťastná náhoda mu do cesty prinesie všetko, čo potrebuje. Osud chcel, že sa uvoľnilo miesto pozorovateľa v observatóriu pri Skalnatom plese. Netrvalo dlho a mladého nádejného astronóma prijali natrvalo. Časy totiž astronómii a všetkému, čo sa spájalo s vesmírom, priali. V roku 1957 bol vypustený sovietsky Sputnik a spolu s kozmickou érou ľudstva sa začal aj horúčkovitý súboj Sovietskeho zväzu a Spojených štátov o objavovanie a dobýjanie vesmíru.
Veľhory ako pomocník
Naše malé slovenské veľhory sú pre astronómov veľkým pomocníkom. Už v roku 1943 vzniklo observatórium pri Skalnatom plese, od 1. 6. 1953 premenované na Astronomický ústav Slovenskej akadémie vied. Počas vojnových rokov sa z tohto miesta skúmala naša najbližšia hviezda – Slnko. Neskôr sa v hľadáčiku objavila aj medziplanetárna hmota, teda kométy a asteroidy, a potom premenné hviezdy.
Aj vďaka týmto pozorovaniam i teoretickému výskumu dokázali astronómovia vysvetliť aj také záhady, ako bola Tunguská udalosť 30. 6. 1908, ktorú pravdepodobne spôsobil pád úlomku z jadra Enckeho kométy. Než sa však z mladého pozorovateľa stal skutočný odborník, bolo treba pretrpieť dlhú vojenčinu za čias berlínskej i kubánskej krízy a potom sa vrhnúť spolu s ostatnými kolegami do náročného diaľkového štúdia astronómie.
Prečo skúmať Slnko?
V roku 1961 sa otvorilo nové observatórium na Lomnickom štíte, kde bol prístroj zvaný koronograf. Možno ním pozorovať slnečnú korónu dokonca aj mimo zatmení Slnka Mesiacom. „V tej dobe to bola ôsma stanica na svete, ktorá takýto výskum robila, čiže bola mimoriadne dôležitá,“ spomína Vojtech Rušin, ktorý chodil pomáhať na Lomnický štít už od roku 1964, vždy keď skončil svoje pozorovania pri Skalnatom plese. Pomedzi pravidelné týždenné služby ďalej študoval.
V slnečnom oddelení sledoval a spoznával najprv povrch Slnka cez projekciu a zakresľoval slnečné škvrny. Tieto záznamy potom spracovávalo svetové stredisko v Zürichu. Išlo a dodnes ide o mimoriadne dôležité pozorovania, pretože sa z nich vypočítava jeden z indexov slnečnej aktivity. „Prezrádza nám mnohé o dlhodobom vývoji Slnka, teda minimálne od roku 1745,“ objasňuje svoje pozorovania pán Rušin. „Výskyt tmavých slnečných škvŕn je veľmi zložitý, vieme však, že má priemernú základnú periódu okolo 11 rokov a ich pôvodom sú magnetické polia Slnka.“ Prečo je však potrebné sledovať naše Slnko?
Život na Zemi závisí práve od tejto hviezdy a stále je mnohé, čo o nej nevieme. „Tisíce pozorovaní emisných spektrálnych čiar slnečnej koróny a protuberancií, teda výbuchov plynov, získané v rokoch 1965 až 2008 na koronálnej stanici Lomnický štít, ktoré boli publikované v medzinárodných časopisoch, poslúžili desiatkam vedcov na celom svete pre vznik vedeckých prác o koróne a vzťahoch medzi Slnkom a Zemou,“ objasňuje slnečný astronóm, ktorý má na svojom konte desiatky dôležitých objavov.
S kolegami z Kanady našli napríklad dôležitú súvislosť medzi intenzitou zelenej koróny a cyklónmi na Zemi. „Koronálne diery sú zdrojom vysokorýchlostných častíc slnečného vetra, ktoré môžu v polárnych oblastiach Zeme vyvolať gravitačné vlny a ich šírenie do troposféry môže vyvolať extrémne zrážky a záplavy,“ upozorňuje.
Za zatmeniami na každý kontinent
Pre každého astronóma je úplné zatmenia Slnka Mesiacom nielen veľkým vesmírnym divadlom, ale hlavne možnosťou vykonať mnoho dôležitých vedeckých pozorovaní a meraní. Prvou takouto výpravou bola pre Vojtecha v roku 1973 cesta dvoma autami do Nigeru, kde pozoroval zatmenie dokonca dvakrát (v roku 2006 druhýkrát).
Potom už pod jeho vedením nasledovalo cestovanie doslova po celej zemeguli. Medzi jeho „úlovky“ patria zatmenia v Indii, Rusku, Mexiku, Indonézii, Čile, Mongolsku, vo Venezuele, v Turecku, Zambii, Juhoafrickej republike, USA, vo Svalbarde i v ďalekom Tichom oceáne (Marshallove ostrovy a Francúzska Polynézia). Viesť takúto expedíciu nie je vôbec jednoduché, hlavne keď musí človek nielen organizovať celú výpravu, ale aj vedecký program a následné pozorovania spracovávať a interpretovať. Nie vždy všetko prebehne podľa očakávaní.
Drahá výprava s množstvom „zatmeňovej“ batožiny až ku vzdialeným protinožcom bola v roku 2012 prekazená veľkým čiernym mrakom na oblohe práve počas zatmenia Slnka. Na také čosi však astronóm musí byť pripravený. Rovnako ako na mimoriadne náročné podmienky v teréne, veď za takým pozorovaním zatmenia sú mesiace príprav a stovky, ba tisícky kilometrov najazdených tým najdivokejším terénom.
Tak napríklad v roku 2013 v africkom Gabone bolo treba stráviť tri dni v mimoriadne teplom a vlhkom prostredí, s nekonečným množstvom nebezpečných komárov v národnom parku La Lope, aby mohlo pozorovanie prebehnúť v strede pásu totality zatmenia. Len 30 kilometrov širokého! O tom, že na takú cestu treba mať poriadne pevné nervy netreba pochybovať. „Ešte polhodinu pred samotným zatmením pršalo, nakoniec však pozorovanie dopadlo dobre,“ spomína skúsený cestovateľ.
