"Naša dcéra žije v Kyjeve. Ešte pred inváziou ruských vojsk na Ukrajinu prešla do Užhorodu. Videli sme, že ide do tuhého, tak sme sa snažili, aby prišla žiť na istý čas k nám do Kurimky. Keďže bolo viac rodín, ktoré sa pokúšali prejsť cez hranicu, tak nebol pre nás žiadny problém prichýliť ďalšie dve rodiny aj s deťmi. Takže sa môžem pochváliť, že mám teraz šesť malých kamarátov futbalistov z Ukrajiny, ktorých môžem trénovať ako nové nádejné družstvo z Ukrajiny," povedal pre TASR Džoganík, ktorý je riaditeľom Slovenského národného múzea - Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku.
Ako priblížil, po rodiny s deťmi neboli na ukrajinskej hranici, keďže je problém sa tam dostať. "Pokúšali sa prejsť peši cez hraničný priechod Ubľa - Malyj Bereznyj, nakoniec sa rozhodli ísť autom cez Vyšné Nemecké - Užhorod. V kolóne boli s autami ich manželia takmer 20 hodín a následne sa vystriedali s manželkami. V nedeľu (27. 2.) ráno sa im podarilo prejsť cez hranicu," doplnil Džoganík.
Prijať domov ďalších ľudí sa rozhodli po tom, ako im dcéra povedala, že má pri sebe ďalšie dve rodiny. "Nebolo to žiadne falošné hrdinstvo ani politický manifest. Je to môj osobný postoj človeka, ktorý chce žiť v slobodnom svete. Chcem, aby tak žili moje deti a vnúčatá, ale chcem, aby tak žili aj ukrajinské deti," skonštatoval Džoganík, ktorý žil s malými prestávkami viac ako 20 rokov na Ukrajine.
Je rozhodnutý spolu s manželkou prijať i ďalšie rodiny, ak to bude potrebné. "Keď sú ľudia v biede, tak im treba pomôcť. Keď sa to začalo, mala som veľa telefonátov z celého Slovenska od známych aj od takých, s ktorými som rozprávala pred 20 rokmi, každý sa pýtal, ako môže pomôcť, a pomáhajú. Na Slovensku cítim spolupatričnosť. Pre to, čo sa deje na Ukrajine, nemôžeme spať a sledujeme správy celú noc. Ukrajina už osem rokov žije vo vojne. Som optimistka, verím, že to nebude trvať dlho,“ dodala Pachomová, ktorá pochádza z Ukrajiny a na Slovensku žije štyri roky.
