Podotkla, že aj deti môžu cítiť pri pohľade na fotografie alebo videá s touto témou rôzne emócie, ako je strach, zhrozenie, závisí to od ich veku.
"Deti sú veľmi citlivé. Hoci my dospelí nemusíme nič hovoriť, dieťa veľmi intuitívne vycíti, že sa inak správame, viac telefonujeme, používame v rozhovore iné slová alebo že sme smutní, zamračení či nahnevaní," povedala psychologička s tým, že vtedy si dieťa začne domýšľať a vo svojej fantázii dotvárať, že sa niečo deje. Podľa psychologičky je dôležité nájsť si aj v tejto uponáhľanej dobe priestor a čas na rozhovor o aktuálnej situácii. Nie je to dobré riešiť to za pochodu.
Poznamenala, že tému možno otvoria i samotné deti, ak nie, môžu ju iniciovať rodičia. "Ak tému neotvoríme my, deti si budú odpovede hľadať inde alebo vo svojej fantázii. Je určite lepšie, ak veci vysvetlí mama alebo osoba, ktorá je dieťaťu blízka," povedala psychologička. Pre rodičov je dobré vedieť, že v takýchto situáciách sa treba pýtať a pomenovať pocity. Dôležité podľa nej je aj nebagatelizovať problémy.
U detí v predškolskom veku alebo u detí v mladšom školskom veku je podľa Smikovej dobré uviesť konkrétnu situáciu z ich života na vysvetlenie, čo znamená napríklad konflikt. V prípade väčších detí, ktoré vnímajú súvislosti, si je dobré pozrieť mapu, kde je vojnový konflikt, vysvetliť, kde sú hranice. Podľa slov psychologičky hlavne chlapcom sa možno bude zdať zaujímavé hovoriť o zbraniach a vojenskej technike, čiže je potrebné sprostredkovať deťom informácie primerané ich veku, záujmom a tomu, na čo oni dajú podnet.
Dospelá osoba alebo rodič by mali zvážiť, koľko toho by malo dieťa vidieť a aj ako mu to podať a vysvetliť. "Možno si dieťa nezapamätá všetky informácie, ktoré mu povieme, ale určite si bude pamätať, čo pri nás cíti. Rodič mu má poskytovať istotu, oporu. Jasné, že rodič môže hovoriť aj o svojich emóciách, ale musí ostať predovšetkým pre dieťa oporou," uzavrela.
