Stredný záložník pôsobí vo Fiľakove dva roky a má tu aj manželku Irinu a jej dcérku. To, že sa začne vojna v jeho vlasti, tušil, keď Putin uznal Donecko a Luhansko za nezávislé ľudové republiky. „Rodičia aj čakali, že Rusi začnú útočiť, na vojnu však nikto nie je nikdy pripravený,“ hovorí smutne futbalista, ktorý má obrovský strach o svoju rodinu. Otec s mamou a mladšou sestrou totiž žijú v malom mestečku Ozerne, kde je aj vojenské letisko.
„Kilometer od nášho domu spadli dve rakety, výbuch rozbil všetky okná. Moja rodina sa utekala skryť do päť kilometrov vzdialenej chaty. Našťastie, všetci sú v poriadku,“ ozrejmuje Oleksander. Jeho otec sa však pohybuje vo vojnových oblastiach. Vozí mŕtvych, aby sa s nimi mohla rodina rozlúčiť a pochovať ich. Pred pár dňami bol v Kramatorsku a tam na neho strieľali.
„Bojím sa o svojich najbližších a zároveň som na nich hrdý. Oni nechcú všetko opustiť a prísť na Slovensko. Už sme sa za to aj pohádali. Otec povedal, aby som za nimi nechodil, stačí, že jeden chlap v rodine bude bojovať,“ povie nešťastný Saša a dodáva : „Aj mama má zbraň a vie strieľať. Ak by bolo treba a boli by ohrození, neváhala by ju použiť.“
Stredopoliar si veľmi želá, aby sa vojna čo najskôr skončila, no neverí tomu. „Bude trvať, kým nezabijú Putina. Snažím sa pomôcť aspoň ľuďom, ktorí chcú odísť z Ukrajiny. Aj do Fiľakova majú prísť moji vzdialenejší príbuzní,“ prezradil Lovyniuk, ktorý je hrdý na svojich krajanov, že sa nevzdávajú a bojujú zo všetkých síl za Ukrajinu.
