Bývalý šéf medzinárodného oddelenia Šachtaru Doneck sa v týchto dňoch sám seba pýta, prečo k takej nespravodlivosti muselo prísť v 21. storočí. „Som v kontakte so svojimi bývalými spolupracovníkmi, ktorí sú v panike. Skrývajú sa po pivniciach a úkrytoch. Najhoršie je, že s malými deťmi sú rozutekaní po celej Ukrajine a najväčšou obavou je, že to môže byť ešte horšie. Príde humanitárna kríza, čo sa týka liekov a potravín, preto verím, že sa nájde nejaká diplomatická cesta, ktorá tento konflikt ukončí,“ povedal na úvod pre Nový Čas Ľuboš Micheľ, ktorému z čias pôsobenia v Donecku zostala v meste ešte jedna nehnuteľnosť. Byt, o ktorý však pravdepodobne príde. Ako mnoho ďalších, ktorí sú už nejakých pár rokov na úteku pred režimom v Doneckej republike. „Ešte sa to pokúsim nejako vyriešiť, ale vnútorne som sa s ním už rozlúčil. Momentálne to však nie je pre mňa problém číslo jeden. Po päťdesiatke človek už začína vnímať materiálne veci trochu inak,“ pokračoval bývalý špičkový rozhodca.
Micheľ sa v súčasnosti v pozícii predsedu predstavenstva 1. FC Tatran Prešov spolu s bývalými reprezentantmi Stanislavom Šestákom a Martinom Jakubkom snaží postaviť na nohy niekdajšiu baštu slovenského futbalu. „Klub sa stále vyhrabáva z dlhov, takže väčší priestor na pomoc Ukrajine vidím v samospráve, vo vyšších územných celkoch a od štátu, ktorý už robí toho dosť. Ja skôr ako súkromná osoba pomôžem známym, ktorí ma kontaktujú. Ešte stále máme spolu na Ukrajine nejaký biznis. Práve vyberám nejaké peniaze z bankomatu, aby som pomohol priateľovi s tromi deťmi, aby im mal čo dať jesť a kúpil plienky. Niektorí nemôžu pre brannú povinnosť odísť z Ukrajiny, ale stále som pripravený im pomôcť,“ dodal Micheľ.
Návrat vylúčil
Dlho tam nebol, ani sa tam nechystá. Ľuboš Micheľ vylúčil, že by kvôli bytu išiel na Ukrajinu vybavovať nejaké veci. „Bola by to dobrodružná cesta a zbytočný nadmerný adrenalín. A to mi k šťastiu v živote nechýba,“ odľahčil trochu situáciu bývalý šéf medzinárodného oddelenia Šachtaru.