Dobre vieme, že nie sme potravinovo sebestační. Na dôvody, prečo neprodukujeme viac potravín, i na to, koľko slovenských potravín je na našich pultoch, sme sa opýtali predsedu Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Emila Macha.
Prečo sa slovenské komodity vyvážajú do zahraničia? Nie sme schopní ich na Slovensku spracovať a dodať na naše alebo zahraničné trhy?
Úprimne, lebo je to jednoduchšie a finančne sa to viac oplatí. Ten problém má však omnoho hlbšie korene. Po našom vstupe do Európskej únie sme sa stali súčasťou jednotného európskeho trhu, kde platí voľný pohyb tovaru, kapitálu, služieb, osôb. Na naše územie začalo prúdiť množstvo potravín.
Spomeniem nemecké jogurty, talianske šunky a ďalšie potraviny z rôznych kútov Európy, ktoré sme si obľúbili a sú doteraz súčasťou nášho nákupného košíka. Na našom území začali pôsobiť zahraničné obchodné reťazce, ktoré si postupne vybudovali dominantné postavenie. Potvrdzuje to aj fakt, že až 80% potravín sa realizuje prostredníctvom piatich najväčších obchodných reťazcov.
Slovenské agropotravinárstvo nedokázalo cenovo udržať krok s konkurenciou, ktorá sa sem masovo valila, navyše podporovaná rôznymi dotáciami domovských krajín. Náš spracovateľský priemysel nedokázal vyrábať v objemoch a najmä cenách, ktoré by obchodníci akceptovali, a preto začali s výrobou postupne končiť.
Dnes máme na trhu len takých spracovateľov, ktorí sa dokázali prispôsobiť a urobili všetko preto, aby prežili. Tento nepriaznivý stav u nás pretrváva naďalej. Naše agropotravinárstvo nie je cenovo konkurencieschopné, roky dostáva slabú finančnú podporu zo strany štátu a aj preto nás valcujú zahraničné dovozy potravín.
Faktom je, že našim výrobcom sa za tejto situácie viac oplatí vyviesť surovinu, ako z nej vyrobiť hotovú potravinu, s ktorej predajom so ziskom budú mať výrazné problémy.
Ako sme na tom s dotáciami v porovnaní s krajinami, z ktorých sa ku nám dováža najviac potravín?
Súčasná úroveň priamych platieb (podpora na hektár) sa pre jednotlivé členské štáty EÚ líši. Krajiny s podpriemernou výškou priamych platieb na hektár sú logicky značne znevýhodnené. Slovensko patrí práve k týmto štátom.
Máme tu však aj rôzne podpory ekologických cieľov, podporu za dobré životné podmienky zvierat a iné. Zároveň tu máme aj druhú skupinu podpôr a to projektové podpory na rozvoj. Je to teda súbor podpôr, o ktoré môžu naši chovatelia a pestovatelia žiadať.
Ale je naozaj náročné porovnávať jednotlivé dotácie medzi krajinami EÚ, pretože existujú aj rôzne nepriame či skryté dotácie. V Poľsku napríklad agropotravinári neplatia za zamestnanca takmer žiadne odvody, niektoré štáty doslova dotujú export a to všetko enormne kriví trh.
Ak by sme zrušili tieto formy podpory a stáli s našimi kolegami z únie na rovnakej štartovacej čiare, verím, že vtedy by sme my boli tí, ktorí budú potraviny vyvážať, pretože ich dokážeme vyrobiť kvalitnejšie.
Mala by naša vláda dorovnať dotácie na výrobu? Zrejme to nebude jediné riešenie.
Ako som už načrtol, tak, ako sme zanedbali tento sektor za posledných 20-30 rokov, aj obnova bude trvať dlhší čas. Okrem dorovnávania európskych podpôr je mimoriadne dôležitý záujem štátu a národné podpory.
Aj naši poľnohospodári a potravinári chcú cítiť, že zo strany našich politikov tu je úprimný záujem produkovať domáce potraviny, že nebudeme tak závislí od dovozu zo zahraničia, že je tu úprimný záujem starať sa o to, ako naša krajina vyzerá a v akom stave ju odovzdáme ďalším generáciám. Aktuálny stav však stále ukazuje čosi iné.
Aké iné prostriedky môže náš štát využiť, aby posilnil potravinovú sebestačnosť?
Štát má množstvo možností, ako dokáže pomôcť sektoru. Od priamych investícií cez rôzne daňovo-odvodové úľavy, dorovnanie priamych platieb z národných zdrojov, vzdelávanie spotrebiteľov o význame domácich potravín, sfunkčnenie Slovenského pozemkového fondu a podobne.
V našom sektore je množstvo horúcich problémov, ktorým aktuálne dominuje aj absentujúca výrazná podpora potravinárskeho priemyslu. Vidíme, že v okolitých krajinách sa podpora smerom do agropotravinársta vie dostať, takže to nie je nič nemožné.