Máte na mysli rozčarovanie z toho, čo sa v súčasnosti deje v kultúre?
Rozčarovanie istotne. Viete, od maturity sme mali so spolužiakmi dve stretávky, Natália tam bola tiež a musím povedať, že vždy bola veľmi milá. Mali sme po škole výborné vzťahy. Napokon, ani vekovo nám nebola veľmi vzdialená, veď je staršia len o deväť rokov. Pamätám si, ako pred časom prišla do žilinského divadla a na sociálnu sieť dala potom status, že aká je prekvapená, že mladí ľudia chodia do divadla! Pri všetkej úcte – toto je status hodný niekoho, kto v divadle nebol posledných dvadsať rokov. Lebo ja som v divadle v Žiline hral tri a pol roka a mali sme tam v drvivej väčšine mladšie publikum. To isté vidím, keď hrám v Národnom divadle alebo v Aréne. Naozaj má niekto pocit, že do divadla chodia len dôchodcovia?! Záujem o kultúru možno nie je taký agresívny, aký bol pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi, ale stále tu je. Takže prísť do divadla a povedať, že sme prekvapení... Viem, že ten status nebol myslený v zlom, ale takýmto spôsobom sa vyjadrovať z pozície ministerky kultúry je prinajmenšom smiešne. Ale ani za éry ministerky Laššákovej to nebolo iné...
Čo konkrétne vám leží v žalúdku?
Napríklad, že niekto (nechcem menovať) si zgustol na pol milióne eur za start-up, pritom sú tu nezávislé divadlá, ktoré potrebujú každý cent a nedostanú nič! To je len jedna z vecí, keď sa zastavuje mozog mladým divadelníkom. Sú tu nádejní, talentovaní mladí ľudia, ktorí by vedeli posunúť kultúru dobrým smerom, ale nie – peniaze idú inam. Poviem to tak – nikdy to nebolo ideálne, ale mám pocit, akoby to teraz nebolo vôbec! Akoby to všetko stálo, nič sa nedeje. Spytujem sa možno za väčšinu hereckej obce, na čo to ministerstvo kultúry vôbec máme?
Kde sa podľa vás stala chyba? Veď herci sa vždy tvárili, že v istých veciach ťahajú za jeden povraz. Keď sa diali zásadné veci v spoločnosti, stáli na tribúnach. Kam zmizli?
Takto – ja sa snažím byť apolitický, hoci to celkom nejde. Ak človek vníma aspoň okrajovo dianie, je nemožné byť apolitický. Povedať nejaký názor bez toho, aby sa tam niečo politické nepriplietlo, je naivná predstava. Preto som sa napríklad verejne nevyjadroval, keď tu boli prvé veľké protesty. Strašne ma však mrzí, že v momente, keď príde k zmene niečoho, čo všetci chcú a čo sme si vypýtali, potom zistíme, že tá zmena priniesla ešte niečo horšie ako to, čo tu bolo predtým. A odrazu sme všetci ticho. Umelci nadobudli u ľudí obraz darmožráčov, ktorí parazitujú na systéme. Do istej miery si myslím, že je to vina práve tých senzácií, ktoré urobili istí herci ohľadom niektorých politických káuz. Na druhej strane, tá protikultúra, ktorá vznikla proti hercom a umelcom všeobecne, je kategoricky neadekvátna.
Ako to myslíte?
Ľudia si neuvedomujú, že tých, ktorí vystupujú v médiách, ktorí sú permanentne obsadzovaní a videní na obrazovke, ktorí sú „hluční“, je jedno percento kultúrnej obce! Ak vôbec... A to je niečo, čo si musíme uvedomiť. Že kultúra, to nie sú herci!
To, s akou neskrývanou emóciou o tom hovoríte, mi trochu pripomínate svojho deda, ktorý tiež vedel svoj názor bez škrupúľ vysloviť. Nevystríhal vás však pred prílišnou angažovanosťou, ktorá sa niekedy nemusí vyplatiť?
Na toto odpoviem len krátko. Dedo mi dal slobodnú ruku, nech si môžem vytvoriť vlastný názor. Nikdy som nebol tlačený do niečoho. Keby som sa rozhodol, že chcem robiť alternatívne divadlo, byť hoci aj konzervatívnym komunistom, tak môžem.
A vidíte sa v dedovi?
Nie.
Porovnávajú vás s ním?
Zažil som to, ale ignorujem to. Hlavne preto, lebo si myslím, že typologicky sme rozdielni ľudia, s rozdielnym prejavom herectva. Zvlášť, ak sa v minulosti herectvo robilo ináč ako dnes. Porovnávať to je dnes neadekvátne. Na druhej strane však musím potvrdiť, že to porovnávanie tu naozaj je, ale, ako som povedal, je mi to jedno.
