Prepáčte osobnejšiu otázku... Už istý čas rezonuje v médiách kauza vášho otca Martina Kvietika, ktorý je jedným z hlavných obžalovaných v kauze Dobytkár týkajúcej sa brania úplatkov a rozkrádania eurofondov v agrorezorte. Ako ste sa s tým vyrovnali?
Nedá sa tváriť, že sa ma to netýka. Na konci dňa, ja nie som ani problémový, ani kontroverzný. O mne sa vždy písalo buď neutrálne alebo pozitívne. Nie som na sociálnych sieťach, nevyjadrujem sa vo virtuálnom priestore. Mám rád svoje súkromie. A zrazu tu je kauza a v médiách sa nehovorí o Martinovi Kvietikovi, ale hovorí sa o Štefanovi Kvietikovi alebo o Matúšovi Kvietikovi. A to ma štve. Veď nech sa hovorí a píše o kauze! Čo s tým máme my s dedom? Rozumiem, že viac predáva dedkovo alebo moje meno než otcovo. Ale ja chcem mať pokoj, táto kauza nie je moja, fakt s ňou nič nemám! Viac ako mediálne výstupy ma štvali politické implikácie, ktoré sa diali v pozadí tohto celého. Je to niečo, s čím nesúhlasím a nikdy s tým súhlasiť nebudem. Myslím si, že sme prerazili veľmi veľa etických dien. A nič nezmôžete, ste bezmocný.
Ako ste to teda spracovali?
Ono sa to nejako dá prežiť, veď prežiť sa dá všetko. Toto nie je výnimka. Bolo to však nepríjemné. Vyhrážal sa mi napríklad jeden mladík, ktorý môže (ale nemusí) byť spojený s jednou aktuálnou politickou stranou v koalícii. Povedal mi, že som ako mladý Kajetán Kičura, že si po mňa prídu ako po ďalšieho. Mal som sto chutí mu poslať výpis z banky, aby videl, že mám na účte niečo vyše tisíca eur. Už sa upokojme! Táto vízia grandiózneho žitia len preto, že môj otec žil v nejakom štandarde, je absurdná. To nie je môj životný štandard! Ja bývam v dvaapolizbovom byte v Petržalke. Nepohybujem sa v gigantickom luxuse.
Ale ľudia to berú tak – bohatý otecko, bohatý syn.
Jasné, že berú.
Chcete povedať, že vás otec finančne nepodporoval viac, než je bežné?
(úsmev) Dostával som dvadsať korún, keď som chcel ísť v piatok na pivo. Alebo päťdesiat, to som mal na dve pivá! Mal som najmenej, musel som žobrať od kamarátov a potom im to vracať! (smiech)
Držal vás otec nakrátko?
Áno. Nebola to sloboda v tom zmysle, že rob si, čo chceš. To vôbec nie. Rodičia mi platili súkromnú strednú školu, za to som vďačný. Nechcem otca uraziť, lebo si myslím, že z jeho strany išlo o dobrý zámer, ale nebolo to niečo, čo som konkrétne ja vtedy chcel ako decko. Niekedy rozhodnutia rodičov, hocako dobre myslené, nemusia byť najlepšie aj pre dieťa.
Otec býva pre syna prvým vzorom. Odvážim sa spýtať príliš dôverne – sklamali ste sa v ňom?
Nie je to sklamanie, označil by som to skôr za frustráciu. Lebo sklamať sa už nebolo v čom. My sme s otcom už roky nemali najlepší vzťah.
Prečo?
Zlé detstvo. V každom prípade je to nepríjemné. Premýšľal som, ako to ovplyvní môj ďalší život, moju prácu. Samozrejme, že mi hlavou víria otázky, ako dlho bude otec vo väzení, čo sa tam bude diať, ale... Úprimne, najviac to ubližuje starým rodičom. Najviac ma sklamala strašná politizácia kauzy. Ten prípad, nech sa na to pozriem akokoľvek, je tak prepracovane spolitizovaný, že neviem, či má vôbec význam nejaký súd. A toto ma strašne sklamalo. Akým spôsobom k tomu pristúpila polícia, ako sa na nás vykašľali – z najväčšej výšky, ako sa len dá... Všetkým bolo totálne jedno, ako sa nás to dotkne. Vkuse som mal nejaké vyhrážky. Keby to boli len obyčajní ľudia, ale... Ale možnože to boli len obyčajní ľudia. (smiech)
