Mali ste možnosť hovoriť s otcom?
Po siedmich mesiacoch mi dovolili telefonicky s ním hovoriť. Zavolal mi a ja som mu povedal o vyhrážkach. Do dvoch dní bol rozhovor zmazaný! Fakt si niekto robí zo mňa žarty? Fascinuje ma tá bezmocnosť. Pýtal som sa niekoľkokrát, či to už bude niekto riešiť, ale nikto nič nerieši. Dlhšie tam dochádza k rôznym animozitám. Matovič chcel dokonca o mne robiť tlačovú konferenciu, pretože mi vraj otec vybavil reklamu na eurofondy.
A nevybavil?
Nie. Pravda je taká, že sa konal kasting a z desiatok ľudí si z nejakého dôvodu vybrali mňa. Osobne ma vytáča, že som bol do toho vtiahnutý v rámci politiky. Je to niečo, o čo som nestál a nikdy stáť nebudem. Ja tieto politické hry nechcem a nebudem hrať. Nie je to môj svet, cítim sa v ňom cudzo a nepatrím tam. Chcem robiť svoje umenie, mať na umenie svoje názory a tam sa to končí. Môj svet je iný.
Čo doň okrem rodiny a divadla patrí?
Bol by som rád, keby bol na svete pokoj. Keby sa nikto s niekým nehádal, keby nemal permanentne niekto posledné slovo, keby nebol každý odborníkom na všetko... Keby sme počúvali ľudí, ktorí rozumejú svojmu fachu. Aby bol ideálny svet, možno aj bez sociálnych sietí. Všetci dnes na nich fičia a všetci sú nešťastní. Bez irónie – nemám jediného známeho vo svojom okolí, ktorý je šťastný zo sociálnych sietí. Majú to kvôli práci, kvôli promovaniu všelijakých veci, ale nikoho to nebaví, nikto nie je šťastný. To umelé predávanie šťastia, fejku, pozlátky je niečo, čo ja nedávam. Úplne ma to likviduje.
S kým ste teda šťastný?
Mám rád prítomnosť svojich blízkych, svojej priateľky, kamarátov. Pri nich mi je dobre. Máme s priateľkou rôzne komunity ľudí, s ktorými sa stretávame, a tam sa cítim dobre. Nepotrebujem veľký okruh ľudí okolo seba, veľa kontaktov na to, aby som bol šťastný. Chcem robiť svoju robotu. Absencia práce je veľký katalyzátor depresívnej špirály. Človek sa musí nejakým spôsobom realizovať.
Už dlhodobo hovoríte bez zábran o depresiách, s ktorými už šesť rokov bojujete. Je obdivuhodné, že ste s touto témou išli na verejnosť...
Keď sa pozriem, aký vplyv majú spomínané sociálne siete na mladú generáciu, je mi z toho smutno a nemôžem byť ticho. U mňa depresie spôsobila kombinácia zlého detstva s istou traumatickou udalosťou v rodine. Do toho som sám urobil chyby a skončilo sa to depresiami. Dnes je permanentne deklarový luxus, prebytok nepodstatných vecí, a keď sa deti pozerajú na sociálnych sieťach na to, ako žijú niektoré celebrity, nič dobré im to nemôže priniesť. Mám alergiu na pozlátku.
Nechce sa mi veriť, že vás sociálne siete nelákajú...
Z morbídnej kuriozity občas sledujem, čo likviduje dnešné decká, a som zhrozený. Na jednej strane tu niekto machruje značkovými kabelkami a oblečením a na druhej strane sa na to pozerá niekto, kto nemá šancu také niečo mať. Je to predávanie umelej fikcie, lebo keď si pozriete fotografie najznámejších influencerov, ako vyzerali predtým a teraz, to sú prerobení ľudia. Nič ma do toho nie je, nech si každý robí, čo chce, ale toto nie je realita. Tínedžeri si však myslia, že takto to má byť, že takto to v živote funguje. Ale takto to nefunguje a fungovať nikdy nebude. Takto žije možno 0,01 percenta populácie. Potom príde vojna na Ukrajine a tam sa ukáže tá nahota pravdy. Ľudí prestanú zaujímať influenceri, lebo sa boja o svoj holý život a sú vďační za jednu tašku v ruke a bezpečie. Naozaj sa musí stať tragédia, aby sme si mnohé veci uvedomili? To vari nie...
