Vojna prinútila opustiť svoj domov v Záporoží aj Irinu (38) s troma malými deťmi a manželom Maximom (41), ktorého cez hranice pustili len vďaka tomu, že ich štvorročné dvojčatá sú telesne postihnuté. V azylovom stane vo Vyšnom Nemeckom (okr. Sobrance) našli na chvíľu útočisko. Upokojili sa a odpočinuli si po dlhej a namáhavej ceste. Boja sa o svoj domov a dookola sa sami seba pýtajú, či vôbec ešte nejaký domov existuje...
Putovanie tejto ukrajinskej rodiny do bezpečia na Slovensko trvalo neuveriteľné tri dni. Útočisko si na nejaký čas našli v azylovom stane vo Vyšnom Nemeckom. „Z vojnou zmietanej oblasti sme utiekli so synom Jaroslavom (11) a štvorročnými dvojčatami Alexandrom i Kaťou, ktoré trpia telesným postihnutím. Nebola to ľahká cesta,“ vraví mama Irina (38). Doma v Záporoží pracovala ako manažérka predaja a jej manžel Maxim (41) je vodič z povolania.
„Je to strašné a neprijateľné, že Rusko napadlo našu krajinu. V zúfalstve a strachu sme opustili náš domov a vôbec nevieme, či ešte vôbec nejaký máme, či už nie je zbombardovaný. Ostali tam naši rodičia, kamaráti a všetci, ktorých sme poznali. Letecké nálety stále pokračujú, Rusi zbesilo zhadzujú bomby a rakety. Slzy sa nám tlačia do očí, ale už nevládzeme ani plakať. Bojíme sa. Želáme si, aby Putin za toto skončil v pekle,“ s hnevom povedal Maxim.
Kam pôjdu ďalej, nevedia. „Čakáme na príchod ďalšej rodiny. Potom sa rozhodneme. Veľa ľudí od nás totiž pokračuje do Poľska, my však zrejme zostaneme na Slovensku. Ďakujeme všetkým, že nás prichýlili a postarali sa o nás, keď sme si mysleli, že to už nezvládneme. Prežívame najťažšie obdobie, ktoré sme si nepredstavovali ani v tom najhoršom sne. Máme len to šťastie v nešťastí, že môžeme byť spolu ako rodina, takto sa vzájomne utešujeme,“ doplnil Maxim.
Spoločne s manželkou nahlas zavzlykali, že si vzali so sebou len tašku a hoci by sa chceli vrátiť, možno to už nebude možné. Agresor totiž pustoší Ukrajinu a všetko zrovnáva so zemou...
