Jej manžel a syn museli ostať na Ukrajine. Igor (47), ktorý je po operácii mozgu invalidným dôchodcom, vozí na vlastné náklady utečencov na hranice. Vladimír (19) študuje na univerzite, túži byť pilotom. Chce ísť bojovať, no zatiaľ nebol povolaný. Obaja majú preukaz branca a čakajú na rozkazy. Pred vojnou už rodina utekala v roku 2014 a teraz musela ujsť znova...
Zúfalosť, strach, ale i odhodlanosť. Toto všetko možno vyčítať z tváre Oľgy (48), ktorá so svojou rodinou musela utiecť zo svojho domova už druhý raz. V ubytovni v Šali, kde poskytuje útočisko, stravu a pomoc v každej oblasti magistrát, našli momentálne svoj domov. S trpkosťou v hlase poznamenáva, že iný už nemajú. „Bývali sme v Donecku, keď ho v roku 2014 začali bombardovať. Schovali sme sa do pivnice v chate, ktorú sme mali 17 kilometrov od mesta. V studenej kobke sme boli natlačená celá rodina tri týždne. Ja, môj muž, dve malé deti a svokrovci,“ spomína Oľga.
Celú chatu rozstrieľali, oni v pivnici prežili. Presťahovali sa do Charkova. Jej muž Igor odišiel do Kyjeva. „Začal tam podnikať, išiel za ním aj svokor a otvorili si autoservis. Keď sa uchytili, za rok sme sa za nimi odsťahovali. Vybudovali sme si nový domov v Kyjeve. A verili sme, že sme v bezpečí. Ja som učiteľka angličtiny, svokra učiteľka matematiky, chlapi pracovali, deti chodili do školy. Mali sme dom, prácu, budúcnosť,“ hovorí. Všetci si mysleli, že to najhoršie už majú za sebou a nikdy v živote nič podobné nezažijú. „No 24. februára sme sa o 5,20 ráno zobudili na to, že naše mesto ostreľujú,“ povie Oľga so slzami v očiach.
