Len bomby a sirény
Šok a zdesenie, ktoré znova prežívali, sa nedajú opísať. „Okamžite sme išli do našej firmy do pivnice. Spali sme tam dve noci. Vonku boli mínusové teploty, my sme mali oblečené len to, čo sa nám narýchlo podarilo zobrať. Tie dva dni sme nemohli ísť pre nič, stále bolo počuť bomby a sirény,“ opisuje prežité utrpenie zastretým hlasom Oľga. Neváhali ani chvíľu. Vedeli, že musia utiecť, no nevedeli kam. „26. februára sme odišli z Kyjeva. Mesto sa večer uzatváralo a my sme sa báli, že sa von už nedostaneme. Niekoľko dní nás manžel viezol na hranice,“ vraví.
Pred hranicami s Rumunskom ich muž musel vyložiť a išli peši. Po prechode sa im už podarilo nadviazať kontakt s dobrovoľníkmi, a tí im dali adresu v Šali. V Rumunsku nasadli do autobusu Červeného kríža, ktorý išiel do Prahy. Mal ich vyložiť na Slovensku. „Vodiči sa v noci menili a neodovzdali si túto informáciu. Vyložili nás až v Prahe. Nasmerovali nás však odtiaľ na vlak do Bratislavy a potom do Šale, kde nás už čakali. Teraz sa podarilo odísť aj svokrovi,“ hovorí o ich strastiplnej ceste. V Kyjeve ostal jej muž a syn. „Manžel je invalidný dôchodca, mal operáciu mozgu. Má však preukaz branca, odísť nemôže. Vozí utečencov na hranice na vlastné náklady. Pomáha, ako sa dá. Syn študuje na univerzite za pilota. Chcel ísť bojovať, tiež má preukaz. Zatiaľ ho však nepovolali,“ dodáva statočná žena, ktorá túži po tom, aby rodina bola opäť spolu.
