V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa porozprával o svojich tanečných začiatkoch, ale aj o tom, čo pre neho znamená Let’s Dance v časoch, keď na Ukrajine umierajú ľudia.
Momentálne excelujete v markizáckej tanečnej šou Let’s Dance. Na rozdiel od iných kolegov-netanečníkov, vy už na parkete máte svoje skúsenosti. Ako sa vlastne začal váš tanečný príbeh?
V pätnástich som chodil na gymnázium a moja dobrá kamarátka ma upozornila, že na nástenke visí pozvánka na kurzy vtedy ešte spoločenského tanca a spoločenskej výchovy. Síce sme k tomu nemali žiadny vzťah, no išli sme do toho. V tom čase to bol obrovský boom. Všetci stredoškoláci chodili na takéto kurzy, vo veľkom sa organizovali venčeky a kurz navštevovalo aj dvesto ľudí. Boli to mimoriadne spoločenské akcie. Nakoniec som sa tancu venoval aj naďalej po ukončení kurzu, hoci moja kamarátka už nepokračovala. Tanečnému parketu som venoval celú pubertu, a tak sa zo mňa stal spoločenský tanečník. (Smiech)
Aj keď som sa tomu venoval súťažne, bol som len priemer a nikdy som nebol majstrom Slovenska, ani som nedosahoval medzinárodnú úroveň, bol som stále amatér. Myslím si, objektívne, že som nikdy nebol dobrý tanečník. Označenie mňa ako profesionála ma mrzí hlavne kvôli profesionálnym tanečníkom, ktorí naozaj niečo dosiahli a reprezentovali krajinu. Len tým, že som známy herec, vznikol okolo mňa tanečný šum. Ja však na to hovorím, že je kopec vynikajúcich tanečníkov a majstrov Slovenska, o ktorých sa v širokej verejnosti nevie práve preto, že nie sú napríklad herci. Rád teraz otočím celú pozornosť na nich a na profesionálnych tanečníkov zo šou, ktorí sa tým aj dlhoročne živia.
Áno, ale vo vašom prípade je to hlavne o tom, že v Let’s Dance vyčnievate spomedzi amatérskych tanečníkov, lebo nie ste úplne nepopísaný papier. Oproti moderátorovi Michalovi Kovačičovi už máte na parkete niečo za sebou. Nepripadá vám to nefér?
Je to otázka na televíziu a dramaturgiu, ktorá ma do šou pozvala. V tomto porovnávaní sa môžeme oprieť o profesiu, ktorú robíme. Tie predpoklady u herca sú vždy oveľa vyššie než u moderátora. Herec musí preukázať pohybovú zdatnosť už pri samotných prijímačkách na herectvo na VŠMU. Na škole sme absolvovali rytmiku, skúšky z pohybu, balet, historický a spoločenský tanec. Ale aby som nevyzeral ako ten vo večnej výhode, priznám sa, že z akrobacie som mal na škole D, teda najhoršiu známku, pretože pred premetom som vždy zastal a povedal, že to nedám, lebo sa bojím.
Celý rozhovor si môžete prečítať v Novom Čase Nedeľa!
