„Boli sme v malej dedinke Bibrka a miestni mi chceli ukázať, ako tam žijú. V základnej škole tam ubytovali 30 žien a detí, ktoré utiekli z Kyjeva. Bolo tam veľa malých detí a keď som sa ich opýtala, kde majú rodičov, tak mi povedali, že ich rodičia iba niekomu dali, aby sa dostali do bezpečia. Ten pocit, keď rodič odovzdá svoje malé dieťa, musí byť strašný.“
Veľa ľudí mrzelo, že niektorí neveria, že na Ukrajine je veľká vojna. „Na stanici vo Ľvove som sa rozprávala s dvomi 15- ročnými dievčatami, ktoré utiekli z Charkova. Majú babku, ktorá žije na východe Ukrajiny a neverí, že je vojna. Stále vníma ruský svet ako dobrý, ten, ktorý pomáha. Trápilo ich, že im neverí napriek tomu, že jej ukazovali fotky a videá ich zbombardovaného domu.
Učia sa strieľať a brániť
„Už aj na západnej Ukrajine nezoženiete ubytovanie, lebo je tam veľa utečencov. Hotely aj priváty sú plné, firmy sa menia na centrá, kde môžu ľudia prespať. Každý večer sme riešili, kto nás prichýli a kde budeme spať. Veľakrát nám pomohli miestni. V Užhorode to bol novinár, ktorý ubytoval aj dve rodiny a dovolil nám prespať na gauči. Inde sme spávali ako všetci ostatní na karimatkách na zemi.
Je dobré byť niekde, kde sa pri spustení sirén môžete hneď presunúť do podzemia a ukryť. Keď počujete ten strašný zvuk, je to šialený pocit. Prvýkrát som tú naozajstnú sirénu počula v aute, keď sme sa v noci presúvali. Prestalo nám hrať rádio a spustilo sa varovanie. Vtedy neviete, čo máte robiť. Všade sú vojaci, ktorí kontrolujú, lebo v noci nemôžete nikam chodiť, čo sme na začiatku vôbec nevedeli. Naučila som sa spať oblečená, mala som pri posteli len malú tašku s kamerou, pasom a so základnými potrebami. Budíte sa na každý zvuk, nielen na sirény.“
Medzi ľuďmi cítiť veľkú súdržnosť. „Väčšina ľudí prišla o prácu, z niektorých sa stali dobrovoľníci, iní išli bojovať, ďalší do teritoriálnej obrany chrániť mesto. Bežne tam teda stretnete podnikateľa alebo učiteľa, ktorý behá so zbraňou v ruke a stavia zátarasy. Sú medzi nimi aj ženy, ktoré sa učia strieľať a brániť. Všetci svorne hovoria, že sa nevzdajú a vyhrajú. Je tam však aj veľký strach, že sa niečo stane. Zároveň vidíte aj veľké odhodlanie, že sa tí ľudia neboja smrti a idú bojovať.“
Momentálne je Kristína na hraniciach na východe Slovenska. „Idem preveriť podozrenia z obchodovania s ľuďmi. Cítim, že sa treba venovať aj nášmu Slovensku. Keď bude treba, na Ukrajinu sa znovu vrátim.“
