Zamestnala sa vo zvolenskej Základnej škole na ulici Janka Alexyho, kde bude ukrajinským školákom pomáhať začleniť sa do kolektívu a neskôr aj učiť angličtinu. Anna má tak konečne po dňoch plných beznádeje a strachu aspoň malý dôvod na radosť.
Konovalenkovci tak ako ostatní ľudia na Ukrajine nikdy nezabudnú na štvrtkové ráno 24. februára. O šiestej ráno sa zobudili na varovné sirény, výstrely, zhon a paniku. V ich milovanej krajine sa totiž začala vojna!
Až 20 km išli peši
Annin manžel okamžite rozhodol, že jeho žena a malý syn Vova musia z vojnou sužovanej krajiny utiecť za dcérou Katou na Slovensko. „Ona totiž odišla pracovať tri mesiace pred vojnou do nemocnice vo Zvolene a veľmi sa jej tu páči. Mali sme ju ísť navštíviť, nikdy mi však nenapadlo, že napokon budeme musieť utiecť kvôli vojne,“ hovorí smutno Anna, ktorú manžel spolu so synom odviezol čo najbližšie k poľským hraniciam. Odtiaľ museli ísť ešte 20 km pešo o hlade a smäde.
V autobuse ich bolo vyše sto
Cestovali štyri dlhé dni, pričom poriadne nejedli, ani nespali. „Keď sme prišli na poľsko-ukrajinskú hranicu, Vova bol hrozne unavený, nevládal stáť na nohách. Prosila som šoféra autobusu, aby nás zobral. V autobuse sa nás tlačilo asi 120. Matky s deťmi plakali a chceli sa dostať dovnútra, no už tam nebolo viac miesta,“ so slzami v očiach hovorí dvojnásobná mamička.
Z Poľska ich do Zvolena odviezli priatelia z Nemecka, ktorí čakali na inú ukrajinskú rodinu, no tá neprišla. Anna so synčekom si vydýchli, až keď sa stretli s Katou. Pomocnú ruku im podali riaditeľka nemocnice Ľudmila Veselá a aj zvolenská samospráva. Dostali ubytovanie a následne išli Vovu zapísať do školy. Práve tam ponúkli prácu aj Anne.
Veľké srdcia Slovákov
„Doma som pracovala 20 rokov v základnej škole ako učiteľka angličtiny a ukrajinského jazyka. Som veľmi rada, že sa môžem uplatniť aj na Slovensku. Všetci ma tu prijali veľmi pekne. Vôbec som to nečakala. Slováci majú veľké srdcia,“ teší sa utečenka, ktorá sa však túži vrátiť späť domov.
Ostali tam manžel a rodičia, ktorí nemohli odísť, jej otec je totiž po operácii srdca. „Máme dom s veľkou záhradou, jablkovým sadom a kompletným vybavením. Môj muž je farmár, no musel zostať na Ukrajine brániť vlasť. Dom zatiaľ máme, no to sa môže každú chvíľu zmeniť. Priatelia hovoria, že nevedia, či sa ešte zobudia a dožijú rána,“ plače Anna.
Primátorka Zvolena Lenka Balkovičová hovorí, že Anna so svojím synom boli prvými Ukrajincami, ktorí pred vojnou utiekli práve do ich mesta. „Mnohokrát mi ďakovala, že sme im poskytli ubytovanie v našich krízových priestoroch. Nikdy nezabudla dodať, že nechce byť na ťarchu.
Od začiatku neustále opakovala, že si chce nájsť prácu. Podarilo sa! Vďaka pani riaditeľke zo ZŠ Janka Alexyho na Sekieri bude vyučovať anglický jazyk a pomáhať so začleňovaním ukrajinských detí. Zúročí tak kvalifikáciu i prax, ktorú si priniesla z Ukrajiny,“ uviedla primátorka s tým, že Anna tak môže byť inšpiráciou aj pre ďalších ľudí prichádzajúcich z Ukrajiny.
Riaditeľka školy Lucia Mesárošová prezradila, že už majú 12 žiakov z Ukrajiny. „Bude to určite pre nich ľahšie, keď tu budú mať ukrajinskú pani učiteľku,“ myslí si riaditeľka. Anna pracuje od pondelka. Deti a aj jej kolegovia, pedagógovia, ju prijali veľmi dobre. „Je tu nová a tak sa jej to tu snažíme uľahčiť, aby sa u nás cítila dobre,“ zakončila riaditeľka školy.
