Marija sa v divadle ubytovala v hľadiskovej sále hneď pri javisku, pretože sa niektorí sťažovali na jej psy. V sále bolo ďalších 30 ľudí, uviedla, ktorí podľa nej zahynuli pri dopade bomby. Mala obrovské šťastie, že práve v tej chvíli vyšla von. Svoje psy po výbuchu nemohla nájsť. Vladyslav videl, ako z budovy vyšlo mnoho ľudí. To potvrdila aj Marija. "Niektorí mali batožinu," povedala. "Nikto nevedel, čo má robiť a stále nás ostreľovali," dodala. Keď stála pred divadlom a dívala sa na rozsah škôd, uvedomila si, že tu nemá zmysel hľadať nový úkryt. Nakoniec odišla.
Snažila sa zastaviť akékoľvek auto odchádzajúce z mesta. "Ľudia prepadli panike. Nikto ma do auta nevzal," povedala Marija, ktorá sa preto rozhodla ísť pešo pozdĺž pobrežia. Najprv došla do dediny Piščanka. "Stretla som ženu, ktorá sa ma pýtala, či som v poriadku. Rozplakala som sa," popisuje. Žena jej ponúkla čaj a jedlo a pozvala ju, aby u nej prečkala noc. Nasledujúce ráno pokračovala pešo, kým nedošla do ďalšej dediny, Melekine. Kvôli zákazu nočného vychádzania musela zastaviť o 20:00. O dva dni neskôr došla do Berďanska. "Celú tú dobu som išla pešo," opisuje.
Mariupol zažil najhoršie hrôzy ruskej agresie na Ukrajine. Invázne vojská mesto obkľúčili a takmer mesiac naň útočia zo vzduchu, zo zeme a v posledných dňoch aj z mora. Zhruba 100.000 ľudí je v tomto prístave na brehoch Azovského mora stále uväznených v obliehaní, ktoré pripomína stredovek. Nemajú elektrinu, plyn ani tečúcu vodu. Marija v byte, kde žila pred odchodom do divadla, nechala babičku. Tá odmietla odísť. "Povedala len: 'Je to môj byt, môj domov. Ja tu umriem.'," spomína Marija. Stále čaká na správu, či je babička nažive.
