Na spoločných stretávkach si podávajú ruky už dlhých 66 rokov! Vitálni seniori hovoria, že aj po takom dlhom čase je pre nich stále nesmierne naplňujúce vymieňať si spoločné zážitky, skúsenosti a rady. Vďaka tomu, že sa zaujímajú jeden o druhého a pomáhajú si, udržujú družné vzťahy aj po niekoľkých desaťročiach. A tie sú oveľa pevnejšie ako u ich mladších rovesníkov.
Ich príbehy by bezpochyby zaplnili celú knižnicu. Bývalí študenti Fakulty inžinierskeho staviteľstva na Slovenskej vysokej škole technickej sa už 66 rokov stretávajú na rôznych miestach Slovenska. Videli a zažili veci, ktoré si iní ľudia vôbec nevedia predstaviť. „Na túto fakultu sa prihlásili mladí ľudia z celého Slovenska. Bola nesmierne komplexná, vyučovalo sa tam všetko možné,“ spomína pán Miroslav Slovák, ktorý minulý rok oslávil 90-ku.
Práve jemu vďačia bývalí spolužiaci za to, že sa pravidelne stretávajú už od roku 1956. „Prvé stretnutie sme absolvovali rok po ukončení štúdia. Vtedy sme sa stretli v Bratislave v reštaurácii Tramín, ktorá už neexistuje. Mnohí študenti potom dostávali tzv. umiestnenky, a rozpŕchli sa po celom Slovensku,“ vysvetľuje pán Miroslav vtedajšie pomery. Najbližšie dva roky sa preto stretávať nemohli. Nakoniec sa však poschádzali, no a odvtedy sa schádzajú pravidelne. V roku 2016 to bolo presne 60 rokov od ukončenia ich vysokoškolského štúdia.
Sto z nich už nie je medzi nami
Hoci im mladosť už dávno odišla, životná energia Miroslava a jeho kamarátov zďaleka neopúšťa. Napriek tomu je ich však, bohužiaľ, na každom stretnutí menej a menej. V ročníku ich skončilo 150, no rovná stovka už odišla na druhý svet. Situáciu im skomplikovala aj pandémia, kvôli ktorej sa od roku 2019 nemohli stretnúť. Práve počas uplynulých dvoch rokov mnohí dovŕšili 90-ku, ktorú teraz dodatočne oslavujú. Hrdý organizátor vysvetľuje, že nikdy presne nevedia, koľko z 39 žijúcich pamätníkov sa nakoniec zíde.
„Už sa nemôžeme stretávať ako kedysi, keďže niektorí už nie sú schopní docestovať. Tí, čo žijú v rámci Bratislavského kraja, však stretnutia nezvyknú vynechať. Väčšinou je to 10 až 12 ľudí. Robíme dokonca jarné aj jesenné stretnutie,“ vraví Miroslav. Spomína, že v škole boli výborná partia. Život bol vtedy podľa neho oveľa ťažší. Po škole sa dostali kvôli umiestnenkám na rôzne miesta, kde ich mnohokrát tamojšie kádre nevítali práve s otvorenou náručou.
„Naše stretnutia preto slúžili ako bilancovanie toho, čo sa nám v pracovnom živote podarilo, a ako si môžeme navzájom pomôcť. Stále sme si vďaka tomu pestovali vzájomnú dôveru a rešpekt. Teraz je to už ťažšie, mnohým už pomôcť neviem,“ povzdychne si Miroslav.
