Ste známa svojím perfekcionizmom, ale byť sama na javisku dve hodiny nie je úplne jednoduché. Nemáte o to väčšiu trému? Lebo keď zabudnete text, nikto vás nezachráni.
(smiech) No veď o tom to je. Viete čo, ja som naozaj perfekcionista v tom zmysle, že keď ma o polnoci zobudíte, vysypem ten text. To je základ. Až keď máte takúto istotu, tak vám prirodzene plynú myšlienky a môžete s tým textom pracovať. Aj podľa toho, aké príde publikum. Pretože niektoré publikum je viac utiahnuté, iné ústretovejšie, ďalšie sa chce hneď od začiatku baviť. Jasné, že mám trému, v noci mi to stále ide v hlave.
Nikdy ste nesnívali o tom, že po skončení kariéry odídete niekam, kde je stále teplo a počuť šum mora?
To by bolo! Keby som tak mohla... Poviem vám úprimne, ja mám strašné problémy so zimou, mám alergiu na chlad. Chodím v slnečných okuliaroch po vonku, ľudia si hovoria, že tá herečka už nevie, čo by so sebou robila, a asi jej ide o imidž. To však nie je dôvod. Len čo vyjdem na ulicu, tečú mi slzy. Poviem pravdu, veľmi rada by som žila niekde, kde by mi nikdy nehrozilo -14 stupňov.
Pre mňa by takým miestom bola Barcelona, ktorú milujem a kam sa stále vraciam. No zase, na Slovensku mám rodinu a priateľov, a to je v istom veku veľmi dôležité, mať okolo seba ľudí, ktorým môžete o polnoci zatelefonovať a pomôžu. Takže napriek všetkému mám rada Slovensko. (smiech) Asi to tu už dožijem.
Na sociálnych sieťach ste aktívna len veľmi symbolicky. Nebaví vás to?
Nie som na nich aktívna vôbec, ale vzhľadom na to, že teraz robíme Shirley Valentine, tak sa Branko rozhodol, že začne spravovať môj facebook. Predsa len sme v 21. storočí a ľudia komunikujú takto. Branko to teraz rozbehol, musím sa teda zúčastňovať, fotiť, dačo napísať a som rada, že to robí on.
Váš partner spieva v známej vokálnej skupine Fragile, ktorú tiež manažuje. Nerozmýšľali ste niekedy, že by ste sa nimi nejako spojili?
Nedajbože! To mi nikdy nenapadlo, pretože by som si nedovolila ničiť to, čo dokázali. Sú fantastickí a ja som len tak trošku spievajúca herečka.
Po covide, respektíve zároveň s ním, prišla vojna...
Dnes sme si práve s Brankom hovorili, že ak by sme sa narodili v roku 1900, zažili by sme 1. svetovú vojnu, španielsku chrípku, 2. svetovú vojnu, svetovú krízu, 50. roky, rok 1968, normalizáciu... My sme tu od roku 1989 žili v mieri, v pokojnej atmosfére... Myslela som si, že asi covid istým spôsobom suploval 3. svetovú vojnu. Ale, ako vidíme, je tu niečo také ako vojna na Ukrajine. Mám zimomriavky, keď na to myslím.
Neviem si predstaviť, že by som si do tašky mala zbaliť celý svoj život a utiecť niekam, kde nikoho nepoznám, a nevedieť, ako budem ďalej žiť. Pevne preto verím, že sa to nejakým spôsobom vyrieši a skončí. Hovorila som si, že možno voľakedy boli hrdinovia, ale asi sú hrdinovia aj dnes, a to sú práve tie ženy s deťmi, ktoré niekam idú, ani samy nevedia kam. Aj svoje predstavenie, ktoré robím, robím hlavne pre ženy. Aby po tej príšernej korone, keď sa starali o deti, boli učiteľkami, boli slúžkami, aby si konečne mohli vydýchnuť, nalíčiť sa, dať si pekné šaty a prísť si užiť do divadla.
Zrejme ste Rusko viackrát navštívili.
Samozrejme, v Rusku som bola niekoľkokrát. Voľakedy sme tam chodili na výmenné zájazdy. Ale to bolo dávno. Teraz, keď som počula, že v Mariupoli hodili bombu na divadlo, to sa ma strašne osobne dotklo. Ale ako som povedala, pevne verím, že sa čo najskôr vrátime do normálneho života a znovu necháme na seba namiesto hejtov pôsobiť krásne chvíle a umelecké zážitky.
