Terézia sa vrátila do starého rodičovského domu. Tam okná držali len zázrakom, na nové nebolo, veď ledva vyžijú. Cez okná až príliš prefukuje a v zimných mesiacoch vo vnútri deti mrzli. Otec detí na ne kašle, peniaze neposiela, odkázané sú len na náhradné výživné od štátu. 12-ročná dcéra Táňa napísala krásny list Vilovi...
Terézia je silná žena, jej spomienky na muža sú naozaj bolestivé: „Nechcel mi dávať žiadne peniaze, len nadával a bil nás. Stôl po mne hodil... Keby sa nezachránim sama, už by som tu asi nebola.“ Podľa jej slov bol navyše chorobne žiarlivý. Bez váhania vraj útočil aj na vlastnú nevládnu mamu, o ktorú sa Terka až do jej smrti starala.
Strach bol na každodennom poriadku: „Bála som sa vždy, keď mal prísť domov. Deti sa schovávali pod periny. Zamykali sme sa v izbe...“ Deti všetko videli, zažili, sú radi, že obdobie, keď videli mamku chodiť s monoklami majú už za sebou. Ich výpovede svedčia o tom, že aj ich bil.
Terézia ho chcela udať, nikam ju však nepúšťal a zobral jej aj telefón. Keď si uvedomila, že môže prísť o život a o deti by sa nemal kto postarať, rozhodla sa prekonať všetok strach a urobiť rázny krok.
Nádherný príbeh o láske matky k jej deťom a naopak dojal aj Vila Rozborila: „Je to taký zvláštny fenomén, že do Modrého z neba chodí stále viac listov o týraných ženách a týraných deťoch. V okamihu, keď to človek vidí na televíznej obrazovke, tak si poviete, prečo od neho tá žena neodišla skôr? Dôvod je ale veľmi jednoduchý - odísť od manžela, aj keď tyrana, znamená dostať sa do úplnej chudoby. To je žiaľ aj tento prípad.“
