„Veľmi som sa toho bála. Mala som však pocit, že sa s ním rozprávam. Bola to pre mňa napokon forma terapie,“ dodala Lasicová. V samotnej knihe sa vrátila aj k osudnému dňu, ktorý ňou otriasol. Jej otec ich aj so sestrou učil šoférovať a veľakrát strhol volant, aby nedošlo k najhoršiemu, sám to však v živote nedokázal.
„Keď som sa dozvedela, že otec spadol v divadle a nedýcha, bežiac tam som dúfala, že ten volant ešte v poslednej chvíli strhne. Žiaľ, nestalo sa tak. Rozhodol sa odísť v plnej sile, eláne, na javisku, pri poslednej klaňačke. Želala by som si, aby sa to stalo neskôr, aby ešte bol počkal pár rokov a učil šoférovať moje dcéry. Ale som si istá, že presne ako vždy, aj teraz vedel, kedy má zatočiť volantom. Tatuško, budeš mi chýbať,“ píše v knihe Hana a dopĺňa: „Dnes si prezerám čriepky, otázky, ktoré sme z knihy vyradili, a občas mi je veselo, občas smutno. Veselo, keď mám pocit, že sa znovu rozprávam so svojím tatuškom, veselo, keď si čítam svoje naivné otázočky. Smutno, keď si uvedomím, že som sa ešte chcela veľa spýtať, aj som to mala v pláne, no nakoniec som to neurobila. Môžem len ponúknuť to, čo mám a čo mi zostalo. Otec žil divadlom a aj jeho posledná správa pár hodín pred jeho smrťou znela: ,Mám sa dobre, idem do divadla.‘“
