O utečencov z Ukrajiny sa v najväčšej miere starajú neziskové organizácie a dobrovoľníci. Organizácia Človek v ohrození zažíva v týchto dňoch enormnú vlnu pomoci. Len v prvých dňoch odkedy Rusko napadlo Ukrajinu sa na pomoc zaregistrovalo 5000 dobrovoľníkov a prišlo 18-tisíc finančných darov. Dnes je to už mesiac a pol odkedy trvá vojna na Ukrajine a utečenci stále potrebujú našu pomoc.
Slováci sa húfne zapájali do pomoci aj pri minuloročnom tornáde na Morave. „Je viac faktorov, ktoré nás motivujú k pomoci. Pokiaľ máme sami zdravú psychiku, určite nás motivuje súcit s inou ľudskou bytosťou a jej utrpením. Môže nás ale motivovať aj vlastný strach a bezmocnosť, ktoré nás nútia aspoň niečo urobiť a nesedieť len tak. Taktiež zlosť a forma odporu voči tomu, čo sa deje,“ povedal psychológ Adam Suchý na tému, čo poháňa človeka k tomu, aby pomohol blížnemu.
Pomoc ľuďom v núdzi však so sebou prináša rôznu škálu pocitov, medzi ktoré sa radia aj pocity viny. Ako podotkol psychológ Suchý, človek by nemal zabudnúť na to, že cieľom pomoci nie je sebazničenie: „V tejto situácii je pomerne bežné, že ľudia zažívajú pocity viny. Nielen preto, že napríklad nevedia pomôcť viac, ale aj napríklad preto, že odpočívajú na dovolenke, popíjajú drink a o pár stoviek kilometrov ďalej ľudia umierajú vo vojne. Je dôležité neporovnávať sa a uvedomiť si, že pomoc nie je povinnosť, ale prejav dobrej vôle. Je dobré pomáhať v takej miere, v akej nám to dovoľujú naše prostriedky a kapacita.“ Ľudia by si mali uvedomiť tiež to, že poskytovanie pomoci utečencom, je dlhodobým záväzkom. „Ľuďom, ktorí museli utiecť pred vojnou dávajú v prvých dňoch po opadnutí prvotného stresu, pocit bezpečia. V prípade, že si svoje rozhodnutie po umiestnení rodiny rozmyslia, je to psychicky veľmi nepríjemné pre obe strany,“ povedala komunikačná manažérka Človeka v Ohrození Lenka Kačmárová.
Čo keď vlna opadne
Odborníci varujú, že po počiatočnej vlne solidarity môže nastať presný opak. Ak si spomenieme na pandémiu, najskôr ľudia vo veľkom šili rúška, tlieskali zdravotníkom, po pár mesiacoch sa začalo na zdravotníkov útočiť. „Pri tragickej udalosti najprv prichádza vlna solidarity, ale neskôr sa pridáva únava, rozčarovanie a frustrácia. Sily dochádzajú na oboch stranách. Taktiež je dobré si uvedomiť, že k nám neprichádzajú len anjeli a že ľudia môžu mať tendenciu v extrémnej situácii reagovať extrémne. Keď sa k tomu pridá napríklad alkohol a kultúrne rozdiely, nemusia byť všetky skúsenosti len príjemné. Je dôležité negeneralizovať. Logicky mi bude prekážať, keď niekto bude narušovať môj pokoj alebo bezpečie, ale neznamená to, že všetci sú rovnakí,“ upozornil Suchý.
Mýty o pomoci Ukrajine
Odpovedajú Lenka Kačmárová, Človek v ohrození a Adam Suchý, psychológ
Pomáhame len ak je konflikt blízko? NIE
LK:„Je pravda, že ľudí viac emočne zasiahne a dokáže mobilizovať nešťastie, ktoré je v bezprostrednej blízkosti. Negeneralizovala by som ale, že ľudia v prípade vzdialených katastrof vôbec nepomáhajú. V našom Klube priateľov máme viac ako 2000 pravidelných darcov, ktorí sumou v ľubovoľnej výške pomáhajú každý mesiac pravidelne. Ľudia nám taktiež v minulosti pomáhali pri výbuchu v Libanone, tornáde na Morave, či prevzatí moci Talibanom v Afganistane. Je tiež veľa ľudí, ktorí podporujú našu prácu vo vylúčených komunitách na Slovensku.“
Líši sa pomoc podľa toho, čo nás poháňa? NIE
AS:„Niektorí ľudia pomáhajú aj na základe nevedomého mechanizmu, z istej nevedomej obavy a túžby, že im to vesmír, či hocičo iné vyššie, vráti... Keď pomôžu ostatným, snáď aj oni pomôžu mne, keď to budem potrebovať. Alebo nás môže viesť potreba byť pre niekoho dôležitým, užitočným a platným. Pokiaľ je pomoc funkčná, potom je tým, ktorým pomáhame, úplne jedno, čo nás k nej viedlo.“
Musí byť naša pomoc ocenená? NIE
AS:„To, že niekto prijme našu pomoc, nie je samozrejmé. Je dôležité ju nevnucovať a nemyslieť si, že sme pre tých ľudí spasiteľmi, na ktorých čakajú. Ich nedôvera je pochopiteľná. Sú vydesení, vyčerpaní, na úteku zo svojich domovov a tým pádom extrémne zraniteľní. Je prirodzené, že sa snažia chrániť to posledné, čo im ostalo. Nikdy nevieme, čo majú za sebou. Pomoc je ponuka. Rovnako ako nie je povinnosť pomoc ponúknuť, nie je povinnosť ju prijať.“
Je každá pomoc potrebná? ÁNO
LK:„Aj naši kolegovia sa na mieste stretávajú s individuálnymi dobrovoľníkmi, ktorí chcú pomáhať, ale nevedia sa zorientovať v teréne, nepoznajú skutočné potreby ľudí, a preto sa ich snažíme na mieste organizovať, aby ich čas a energia mali zmysel. V teréne sú dôležití menej skúsení dobrovoľníci, ale aj tí, ktorí majú skúseností veľa a vedia ich odovzdať ďalej.“
Ako zdravo pomáhať?
-Vyjasniť si, čo od pomáhania očakávam (Chem pomôcť zo súcitu, je to moja forma odboja, alebo chcem byť pre niekoho potrebný?)
-Odhadnúť svoj potenciál pomoci (Ako dlho a akou mierou viem pomôcť?)
-Nájsť spôsob, akým chcem pomôcť (Finančne, materiálne, ako dobrovoľník, koordinátor, ubytovaním, darovaním krvi?)
-Kontaktovať organizácie (Organizácie majú väčšie skúsenosti, nesystematická pomoc môže vyjsť nazmar)
-Neísť na hranu, starať sa aj o seba (Dbať na svoje potreby, piť, jesť, spať, vyrozprávať sa)
-Negeneralizovať (Nálada voči utečencom sa môže meniť, treba si uvedomiť, že ľudia sú rôzni a neprichádzajú sem len anjeli)
-Uvedomiť si, že nikto z nás nie je superman (Aj nás môže zasiahnuť kríza, dôležité je si to priznať a v prípade potreby tiež vyhľadať pomoc)
