Neľutovali ste niekedy, že sa z vás nestal doktor?
Nie, nikdy ma to nemrzelo, a to z jednoduchého dôvodu. Keď mi zakázali medicínu, tak sa mi trochu zrútil život. Roky som si o sebe dokonca myslel, že by bol zo mňa dobrý doktor a že by som to povolanie mal úprimne rád. Niekedy sa však človek sakramentsky mýli. Môj pohľad na vec zmenil rozhovor s jedným špičkovým českým chirurgom. Pýtal sa ma, či som skutočne chcel byť doktorom.
Povedal mi, že väčšina budúcich medikov chce robiť veľkú medicínu - chcú rezať, šiť a pitvať. Potom mi dal zákernú otázku, po ktorej prišlo na lámanie chleba: „Aké máte šikovné ruky?“ Priznal som sa, že som neschopný a aj keď doma navŕtam obraz, musí prísť murár a opraviť stenu, pretože odpadne meter omietky.
Doktor mi na to odvetil: „Pán Nárožný, ďakujte Bohu, že ste sa na tú medicínu nedostali. S vašou usilovnosťou by ste ju pravdepodobne úspešne vyštudovali, ale nikdy by z vás nebol dobrý chirurg. Je to síce zvláštne, ale z dobrej krajčírky by som dokázal urobiť aj dobrého chirurga.“
Nadviažem teraz na vaše rozprávanie o dobe ani nie tak dávno minulej. Ako vnímate spomienkový optimizmus a generačné povzdychy, že kedysi bolo lepšie?
Na mňa to nepôsobí dobre. Komunizmus som považoval doslova za ohavný režim a dodnes na tom trvám. Keďže som veľkú časť života zasvätil svojej záľube - histórii - a pretože som už veľmi starý pán, ktorý si niečo pamätá, môžem vám povedať, že tie škody, ktoré komunizmus napáchal, koľkým ľuďom zničil život, a to rovno celým rodinám, koľko ľudí zomrelo za totality za hrozných podmienok na celom svete...
Nechápem, že po týchto faktoch, ktoré sú nesporné, sa ešte nájdu ľudia, ktorí na toto obdobie spomínajú ako na zlaté časy. Isteže, chápem určité veci - mnoho ľudí by dnes radšej prijalo chudobnú rovnosť než veľké rozdiely.Mám dojem že pokiaľ majú deti milujúcu rodinu, dobrú maminku a dobrého otca, medzi ktorými to klape, netrpia až tak vonkajším svetom. Nemusia riešiť starosti dospelých.
Aj preto staršia generácia spomína na mladosť, že bola nádherná. Ako deti neplatili nájomné, elekrinu, plyn, nepočítali, či vyjdú s peniazmi a za koľko majú čo nakúpiť. Pamätám sa, ako sme mali medzi oknami „chladničku“, dávali sme tam maslo. Bolo to chudobné, ale krásne.
Mrzí vás, že sa Česi a Slováci ako národ rozišli, alebo to muselo prísť?
Myslím si, že to muselo prísť a že to bola iniciatíva Slovákov. Mám pocit, že po rozdelení Československa sa akoby naše vzťahy vyčistili. Keď kráčam cez leto po Bratislave a nemaskujem sa čiapkou a okuliarmi, veľa ľudí mi máva, zastavia ma a vypytujú sa, ako sa mám. Počas vojenčiny som dva roky strávil na Slovensku v mestách Zvolen, Piešťany a Hlohovec. Mal som tam veľa kamarátov a spoznal som aj množstvo chlapov z východu, ktorých som si nesmierne vážil.
Ak je vaším kamarátom Slovák z východu, keby vám horel dom, vytiahol by vás z neho aj o polnoci! Okrem iného sme na Slovensku hrávali aj so skupinou Rangers či s divadlom Semafor a mám pocit, že som tu bol rovnako populárny ako v Česku. Mojimi dlhoročnými kamarátmi boli Milan Lasica, Július Satinský, Milan Kňažko aj Milka Vášáryová.
