Netajíte sa, že ste nikdy nechceli byť hercom. Stali ste sa ním až v 35 rokoch, keď ste si zahrali v komédii Jáchyme, hoď ho do stroje! V tom čase vám pomáhal aj slovenský režisér Ján Roháč, ktorý vás po tridsiatke poslal k logopedičke.
Janko Roháč formoval môj divadelný osud. Bol to neskutočný človek a vynikajúci režisér zábavných programov, ktoré miloval. Janík z Nitrianskeho Pravna bol človek, ktorý ma veľa naučil. Bol vychovaný od Wericha a správal sa ako pravý britský noblesný džentlmen. Jeho stopa v televízii je nezabudnuteľná. Ako ľudia v Česku, tak aj na Slovensku by sa určite zhodli v tom, že prvý federálny Silvester s Menšíkom, pod ktorý sa Roháč podpísal, bol asi jeden z najlepších vôbec.
Prostredníctvom tohto režiséra ste sa zoznámili aj s humoristickou dvojicou Milanom Lasicom a Júliusom Satinským, s ktorými vás spájalo dlhoročné priateľstvo. Ako si na toto obdobie spomínate?
Do divadla Semafor som nastúpil v roku 1973 ako 35-ročný. Janko Roháč miloval Jula a Milana. Boli ako jeho deti, urobil s nimi veľa programov a zariadil, aby mohli vystupovať v Česku. Takisto sa postaral o to, aby sme ich spoznali aj my - partia hercov zo Semafora. Bola radosť týchto pánov pozorovať v akcii, ako medzi sebou „britsky“ fungovali. Myslím si, že sa vymykali všetkému slovenskému, boli to európski machri.
Patrili do modernej Európy a mali v sebe noblesu. Ján Roháč bol alergický na primitívnu dvojzmyselnosť, ktorá je dnes už skoro všade a noblesa pomaly vymizla. Lasica so Satinským boli šľachtici, ktorí by sa v humore neznížili ani za cenu, že by sa ľudia smiali a kričali viac.
Pochádzate zo starej dobrej školy hereckých bardov. Je ťažké rozosmiať vás alebo sa už ani nie je čomu smiať?
Nie je ťažké ma rozosmiať a nie som z tých, ktorí by sa nesmiali radi. Zato moja žena je vyložene smieško, tá sa smeje veľmi rada. Niekedy spolu pozeráme televíziu a pýtame sa navzájom, či sme divní my alebo oni. Manželka sa pri sledovaní českých programov už nesmeje a začala radšej pozerať Netflix.
Často si hovorím, keby dnes vstala z hrobu celá tá slávna slovenská a česká herecká garnitúra, ktorá bola nesmierne silná, v čom by dnes vlastne hrali? Momentálne sa nakrúca jedna komédia za druhou, ale hrajú tam stále tí istí ľudia a je to také o ničom. Ak zavládla nejaká kríza, tak je to kríza autorská, jednoducho nie sú dobré scenáre.
Zažili ste Jiřího Voskovca, Jána Wericha, Miroslava Horníčka či Vladimíra Menšíka, ktorí sú dodnes považovaní za autority humoru, divadla, ale aj televíznej zábavy. Ako je to podľa vás s inteligentným humorom dnes? Vytráca sa alebo mu nepraje doba?
Doba je asi blbá vždy, určite aspoň pre niekoho. Horníčkov aj Werichov humor som miloval. Wericha som zažil na javisku v jeho hrách v Divadle ABC a s Mirkom Horníčkom som si dokonca tykal, na čo som bol veľmi pyšný. Málokto bol taký obratný diskutér a bavič ako Horníček. Keď dnes vidím vystúpenia stand-up komikov a počujem, čomu sa smejú mladí ľudia, kladiem si otázku, či by dnes ten Horníček v plnej sále pred touto generáciou obstál.
Dokázal by ich pobaviť a rozosmiať? Nepokladali by to len za akési tliachanie milého starého pána v kresle? Doba sa totiž tak veľmi zmenila, že by to už asi ani nefungovalo. Dnes musí byť všetko údernejšie, agresívnejšie, ostrejšie a v každom prípade aj prisprostenejšie, aby to bolo ono.
