Navyše, ako sám o sebe tvrdí, považuje sa za starého pána, ktorý si toho veľa pamätá. To sa nám potvrdilo aj počas jednej z jeho návštev Bratislavy, keď pre Nový Čas Nedeľa otvorene porozprával o svojom chudobnom detstve, problémoch s komunistami a vzťahu k Slovákom.
Poznáme vás predovšetkým ako znamenitého komika a herca, ktorý stvárňuje veselé roly. Boli ste už v detstve tým, komu sa hovorí triedny šašo a zabávač?
Hovorí sa, že mnoho komikov a komediálnych hercov malo takúto minulosť. Často mali aj dvojky zo správania, len aby pobavili triedu. Pre úsmev priateľov a neskôr aj žien urobí človek čokoľvek. Presne taký som bol aj ja. Každá trieda má svojho triedneho šaša, ktorý neustále niečo vymýšľa a zároveň je vlastne takým obetným baránkom v zmysle, že si nakoniec od učiteľov všetko „vypije“ a odpyká. Ale zaplať Pán Boh, že takýto ľudia vôbec sú!
Keď ste mali jeden rok, začala sa druhá svetová vojna. Ako ovplyvnili tieto trpké udalosti vaše detstvo?
Deti to všetko vnímajú ináč. Keď si dnes pozerám fotky zo svojho detstva, vyzeráme ako strašní chudáci. Tým, že sme na tom boli všetci rovnako, mali sme rovnaké sivé oblečenie. Žil som iba s maminkou, ktorá bola skvelá a vytvorila mi nádherné detstvo a dospievanie. Nikdy som netrpel núdzou, doslova sa pre mňa obetovala. Na svoje chlapčenské obdobie spomínam ako na krásny život. V porovnaní s dnešnými deťmi sme boli deťmi ulice. Nemali sme mobily, počítače, stále sme behali, schovávali sa a hrali sa na strážnikov a zlodejov.
Mali sme úžasnú fyzičku, lebo sme boli neustále v pohybe. Hneď ako sme prišli zo školy, urobili sme si najnutnejšie úlohy a utekali sme sa hrať von. Na našej ulici, kde už dávno nebývam, sme sa kedysi sánkovali aj tri týždne. V tom čase tam stálo len jedno auto, volalo sa Halford a patrilo pánovi domácemu Pitákovi. Dnes po tejto ulici už ledva prejdete, všade sú zaparkované autá. Život sa odvtedy veľmi zmenil.
Váš otec odišiel od rodiny, keď ste mali len sedem rokov a vy ste ho už nikdy nevideli. Trpeli ste tým, že ste nevyrastali s otcom?
Nie. Vzťahy medzi rodičmi už neboli ideálne a bolo to vlastne riešenie a vyslobodenie...
V mladosti ste túžili stať sa lekárom. Nakoniec ste sa na medicínu pre kádrové problémy kvôli otcovi, ktorý bol ruským emigrantom, nedostali.
Na gymnáziu som urobil naozaj veľa pre to, aby ma prijali na medicínu. Maturoval som ešte v blbých rokoch - písal sa rok 1956. Žiadne uvoľnenie pomerov sa neudialo a mal som skutočne strašný kádrový posudok kvôli otcovi. Navyše som nebol ani zväzák. Dnes sa to zdá mladej generácii asi nepochopiteľné, ale vtedy bolo jedným z trestov aj to, že vám síce po maturite povolili študovať na vysokej škole, ale tá musela byť jedine technického zamerania.
Čiže žiadne humanitné vedy, žiadne právo či medicína. Povolené boli len technika a stavebné či hutné inžinierstvo. Nikdy som to úplne nepochopil, ale komunisti asi predpokladali, že keby niekto vyštudoval humanitný predmet, mohol by sa stať pre nich intelektuálne nebezpečným.
Je Petrovi ľúto za kariérou, ktorú nikdy neskúsil? Ako si spomína na legendárnych humoristov Milana Lasicu a Júliusa Satinského? To a oveľa viac sa dočítate v Novom čase Nedeľa!