Svetoznámy tenorista sa so svojím životným príbehom dostal do kín pred niekoľkými dňami. Skúsenej moderátorke bol v jej režisérskom debute oporou aj manžel, operný spevák Martin Malachovský (54). Ten pred dvomi rokmi opustil opernú scénu SND, keď mu diagnostikovali sklerózu multiplex. Pre rodinu Malachovských však prekážka znamená výzvu. V rozhovore Iveta prezradila zaujímavosti so zákulisia nakrúcania filmu, ale aj to, ako sa darí jej milovanému mužovi po odchode z divadla.
Film je venovaný zrejme užšej skupine divákov. Čo bolo vaším zámerom pri jeho nakrúcaní?
Mojím snom je, aby ľudia pochopili, že Peter Dvorský bol vo svojej najväčšej sláve tým, čím sú teraz najlepší futbaloví hráči. Bol globálna hviezda vo svete opery, na jeho vystúpenia stáli ľudia dlhé rady a lístky boli dokonca úplatkom. Zohnať vstupenky na operu, v ktorej účinkoval, bolo takmer nemožné! Tak, ako sa zháňali lístky na Warchalovcov, tak sa zháňali v tom čase na Petra Dvorského. Náš film sa začína tým, ako vypredával športové haly. Boli nabité...
Mojou ambíciou bolo ukázať nielen to, že pán Dvorský je fenomén, ale ukázať, čo je to operný spev, ako sa študuje, aké to bolo ťažké, dostať sa do zahraničia, aj to, aké to bolo ustáť predstavenie bez toho, aby sa rozospieval, aby sa stretol s kolegami. Lebo takto to v opere funguje. Spevák pozná svoj part, má ho naštudovaný a na javisko musí ísť niekedy bez skúšky. Je to veľká rehoľa a Peter toto všetko dokázal.
Nakrúcali ste aj na miestach, kde maestro v minulosti spieval? Pamätali si naňho?
Spoznávali ho mnohí ľudia! Napríklad sme boli nakrúcať vo Viedni. Vyšli sme z garáže a istá pani zostala v šoku stáť, že vidí pána Dvorského! S obdivom mu povedala, že naňho chodila vyše dvadsať rokov do opery. A dodala, že za jeho čias to bola skutočná opera, to boli nádherné veci a s tým, čo sa hrá teraz, sa to nedá ani len porovnať!
A mala podľa vás pravdu?
Som veľkorysý človek a snažím sa pozerať na súčasné umenie s veľkým nadhľadom a s pokorou vo vzťahu k mladšej generácii. Je to ich umenie, ich kumšt, oni v tom vidia niečo fajn. Ale zvláštne je, že sa väčšina, aj mladá generácia, vracia ku skladbám z našej mladosti. Keby som sa napríklad bavila o popovej hudbe, tak mnohí speváci nerobia nič iné, iba kopírujú a robia cover verzie starých dobrých hitov, lebo vedia, že zaberú.
Vo filme pán Dvorský napríklad otvorene a kriticky povie, čo si myslí o súčasnej opere. Ja prejdem s radosťou polovicu sveta, aby som si pozrela obraz Salvadora Dalího alebo Michelangela. Keď však vidím niektoré súčasné umenie, z ktorého sa stalo performance alebo inštalácia, pýtam sa, že čo budú chodiť obdivovať do galérií moje vnúčatá? Lebo človek príde na performance, kde je kopa piesku, k tomu lopata a vysvetlenie, čo to znamená. Ale neviem, kto si dá do obývačky piesok s lopatou, aby to obdivoval...
Na druhej strane - každá generácia má svoje osobnosti...
Áno, a držím palce, aby generácia mojej dcéry mala osobnosti, ku ktorým bude po tridsiatich, štyridsiatich rokoch vzhliadať, pretože boli pre ňu inšpiratívne. Film o Petrovi Dvorskom ponúkne starej generácii nostalgiu, spomienky, nádherné árie, z ktorých mnohé poznajú ľudia naspamäť. Pre mladú generáciu je to jednoznačne odkaz, ako sa jeden človek s veľkým talentom a dobrým srdcom z malého Slovenska v čase totality stal svetovo uznávaným umelcom.