Nevzali ste si toho na plecia príliš veľa? Televízia, film, moderovanie...
Bolo to pre mňa obrovské sústo, ale keď už som mala pocit, že nevládzem, spomenula som si na slová pána režiséra Miloša Formana, keď odišiel z Československa do Ameriky. Keď sa ho pýtali, čo bolo preňho v živote najdôležitejšie, povedal, že odvaha. Mal v sebe odvahu pustiť sa do vecí, ktoré nepoznal a veril si, že on to dokáže. Náročné bolo pre mňa zháňať peniaze na film. Okrem dôležitého vstupu RTVS a Audiovizuálneho fondu som ponúkala partnerstvo mnohým spoločnostiam.
Väčšina dáva peniaze na šport, na vedu, na mládež, čo je absolútne správne, lebo aj tieto odvetvia potrebujú podporu. Ale pýtam sa: Prosím vás, je niekto v tejto krajine, kto by podporil kumšt? Lebo neviem, či ste si všimli, ale pred voľbami alebo v akejkoľvek kritickej situácii na námestiach spievajú a rozprávajú umelci. Nevidela som tam športovcov, nevidela som tam vedcov a nevidela som tam mládež. Na jednej strane tu niekto chce od umelcov brať, ale skoro nikto im nechce pomôcť.
Verím, že po vzhliadnutí filmu diváci ocenia vašu odvahu a vytrvalosť.
Ja si mimoriadne vážim ľudí, ktorí mi dali peniaze na film, ktorí vstúpili do koprodukcie, do partnerského vzťahu. Sú to rôzne firmy, ktoré majú úctu k pánovi Dvorskému a niektorí majú úctu ku mne. Skláňam sa pred nimi a veľmi im ďakujem. Vďaka nim môžu diváci prísť do kina. Tento film bude vysielať RTVS na Petrove narodeniny 25. septembra, keď oslávi 71 rokov. Plánujem ho ponúknuť aj do zahraničia, všade tam, kde Peter Dvorský zanechal umeleckú stopu. A keď tu už ani jeden z nás nebude, o dvadsať, tridsať rokov, tak film tu zostane. Preto má zmysel odvážne vytrvať.
Ľudia vás poznajú ako moderátorku Dámskeho klubu verejnoprávnej televízie. Pre mnohých je asi prekvapením, že ste producentkou a režisérkou filmu o maestrovi Dvorskom. Hoci pravdou je, že opera je vám veľmi blízka...
Máte pravdu, ľudia o mne nevedia, že robím aj niečo iné. Že desať rokov producentsky pripravujem koncert Vianoce v Bratislave alebo že participujem na Bratislavskom bále. Majú ma zaškatuľkovanú ako moderátorku, ale to vôbec neprekáža. Faktom je, že od roku 1986 mám dve povolania – vždy som bola producentka a moderátorka, lebo človek nikdy nevie, kedy skončí na obrazovke. Moderátorov sú „plné médiá“... A áno, k opere mám naozaj blízko. Môj manžel Martin je operný spevák, svokor Ondrej Malachovský bol známy operný spevák aj švagor Sväťo Malachovský vyštudoval operný spev.
Spomenuli ste manžela Martina Malachovského. Pred dvomi rokmi Novému Času Nedeľa v otvorenom a úprimnom rozhovore priznal, že mu diagnostikovali sklerózu multiplex a po 28 rokoch opúšťa Operu Slovenského národného divadla. Ako sa mu darí?
Má sa veľmi dobre. Žijeme vo veľmi ťažkej dobe – na dva roky nás zastavil covid, teraz prišla vojna. Je to neuveriteľný tlak na každého z nás. Doma sme si povedali, že nás nemôže nič ani rozdeliť, ani zastaviť. Nehovorím, že žijeme zo dňa na deň – snívame, plánujeme, tešíme sa, stále si staviame vzdušné zámky a už teraz si hovoríme, kam pôjdeme o rok, o dva. Ale pravdou je, že si uvedomujeme aj to, že každý jeden deň môže byť posledný. Sme v štádiu, že sme na seba upnutí, snažíme sa čo najviac času tráviť spolu, je to pre nás vzácne.
Ako sa vyrovnal s tým, že už nepracuje v SND?
Martin učí na konzervatóriu. Má šikovných žiakov. Bol však úplne zrútený z online vyučovania, pretože to nie je cesta. Je tragédia, že k tomu vôbec pristupujeme. Z každej strany počujeme, aké sú deti nešťastné, sociálne oslabené, ale pritom ich nútime, aby sa stále učili cez internet. Deti sú vyhorené, rodičia sú vyhorení... Našťastie, toto my nemáme, aj keď, ako som vravela, Martin si online výučbu pretrpel.
Nenávidí modernú technológiu, má najmenší telefón, aký existuje, a robí s ním online sedenia. Chytá sa za hlavu, že to takto jednoducho nejde. Dosť sa narobil, dokonca v čase covidu zaplatil vlastnú triedu, s pani klaviristkou nahral žiakom podklady, aby mohli spievať. Zhrniem to – naučil sa bojovať v podmienkach, ale bol z toho neuveriteľne otrávený a smutný.
