Rodáčka z mesta Dnipro sa však chce vrátiť za svojím mužom Viačeslavom (29). Ak bude treba, je ochotná sa aj chopiť zbrane a brániť svoju vlasť po boku milovaného manžela, ktorý nemohol odísť do bezpečia. Jej mame sa však rozhodnutie dcéry nepáči a pri pomyslení, že by sa vydala bojovať do vlasti, zadržiava slzy...
Ako väčšinu Ukrajincov aj Valériu vypuknutie vojny šokovalo. Pracovala v metalurgickej fabrike, kde do práce chodila na 5. hodinu ráno. Keď išla pred pár týždňami do práce, počula výbuchy na neďalekom letisku, no pripisovala ich prasknutým pneumatikám alebo vysypanému ťažkému nákladu. Až potom, keď ľudia začali vychádzať z obchodov a domov s očami plných hrôzy zistila, že Putinova armáda rozpútala krvipreliatie. Rýchlo sa vrátila, pobalila seba, mamu Rimu (49) aj maličkú sestričku Jaroslavu (3) a utiekli.
„Zbalili sme sa do tašky a odišli, no nevedeli sme kam vlastne,” zaspomínala Valéria. Prišli do Užhorodu a prešli cez hranicu vo Vyšnom Nemeckom. Pomoc v núdzi jej napokon poskytla kamarátka, ktorá jej pomohla nájsť ubytovanie v košickom stredoškolskom internáte na Medickej ulici. „Odišla som, ale s myšlienkou, že sa chcem vrátiť. V prvom rade som chcela pomôcť mamke a sestre, no chcem ísť za manželom, byť s ním a po jeho boku pomáhať a ak bude treba, postavím sa aj do boja,” vyhlásila Valéria odvážne.
