Jednou z pomáhajúcich rodín je aj rodina Andrey Mišíkovej. Nie je to jej prvá skúsenosť s pomocou, už roky totiž pomáha sociálne slabším. V jej domácnosti sa vystriedalo mnoho utekajúcich ľudí. Aké sú ich príbehy a ako sa žije pod jednou strechou s niekým, kto náhle prišiel úplne o všetko?
Andrea Mišíková už dve desaťročia pomáha sociálne slabším, hlavne rodinám matiek samoživiteliek. Cez svoje občianske združenie poskytuje nielen základné potraviny, ale aj materiálnu či finančnú pomoc. Keď vypukla vojna na Ukrajine, bola práve v zahraničí.
„Hneď v prvý večer sme začali organizovať pomoc. Kým sme sa vrátili domov, už sme boli dohodnutí s niekoľkými ženami na ubytovanie. Ako prvé dorazili mamička Alina so šesťročnými dvojičkami a jej kamarátka. Keď potom prichádzali ďalší, jedno mali spoločné. Boli totálne vystresovaní, tá trauma a šok, ktorý zažili, sa opakovali. Ráno v Kyjeve sa zobudili na sirény a bombardovanie, netušili, čo sa deje,“ opisuje ich skúsenosti Andrea. Hoci v priebehu februára boli ohlásené zhruba tri termíny invázie, keď sa nič nedialo, začali veriť, že vojna nevypukne. Len niektorí mali v autách zbalených pár základných vecí či dokumenty.
Cesta do neznáma
Po prvých chaotických hodinách či dňoch nasadli do auta a vyrazili do neznáma. Takto sa na Slovensko vybrala aj grafická dizajnérka Natália s dcérkou Alicou (10). „Sadnúť si za volant a šoférovať do neznáma dlhé hodiny či dni bolo obrovskou výzvou. Natália nakoniec strávila za volantom 27 hodín s jedinou hodinovou prestávkou na spánok pri benzínke,“ opisuje príbeh mladej matky Andrea.
Útek sa jej nakoniec podaril cez Rumunsko a Maďarsko. Na Slovensko zamierila, pretože v minulosti bola v Bratislave na konferencii, tušila teda kam mieri. Ubytovanie si dohodla u Andrey Mišíkovej na dva až tri týždne. Neverila, že odchádza na dlhšie, hoci si so sebou zobrala aj pracovný počítač. Príchod na slovenské hranice bol obrovskou úľavou.
Hotely v Maďarsku boli plne obsadené, rodiny s deťmi mali problém ubytovať sa. Na našich hraniciach však unavené ženy na úteku čakali dobrovoľníci, ktorí okamžite podávali teplé deky, čaj či potraviny. „Keď utečenci u nás porovnávali podmienky, kde bývajú a s čím sa stretávajú, tak v tom sme ako Slovensko obstáli. Musím povedať, že som hrdá, ako sa vieme v pomoci zomknúť. A myslím si, že to je ten impulz, ktorý vysielame do sveta. Je to úžasné,“ pripomína dojatá Andrea.
Prichádzajúce ženy toho mali mnoho spoločného. Pred deťmi neplakali. Až keď sa deti zašli zahrať, dovolili si uvoľniť sa. Z mnohých sršala hrôza a stres. „Jedna mamička rozprávala, že nikdy nezabudne na hluk sirén a bômb, keď padali. V noci sa zobudí a stále ich počuje.“ Ako rodina sa Mišíkovci dohodli, že okrem mamičky Natálie s dcérkou, ktorým poskytli dlhodobejšie ubytovanie, ponúknu priestor vo svojej domácnosti aj ľuďom, ktorí potrebujú nocľah na jednu či dve noci. Ich príbehy rovnako chytia za srdce.
Útek z pivnice
Alexander, 69-ročný dôchodca z vidieka, mal za sebou mimoriadne dramatické dni. V roku 2014 prišiel po obsadení Donbasu Ruskom o manželku, ktorá tam bola práve na návšteve. Pre okupáciu sa už nestretli. Teraz, po začatí vojny, strávil prvé tri dni plné bombardovania a streľby vo svojej pivnici. Keď mu došli potraviny, vrátil sa do bytu a ďalšie dva dni nevyšiel z kúpeľne. Napokon sa jeho dcére a zaťovi podarilo prehovoriť ho, aby vyrazil do Kyjeva. Oni mu na diaľku hľadali spôsob, ako ho dostať bezpečne za dcérou do Británie.
„Vyrazil len s jedným malým batôžkom, netušil, ako dlho bude na ceste,“ spomína Andrea. „Zaplatil komusi, aby ho zobrali do hlavného mesta a tam skončil na stanici. Tá bola plná ľudí a prichádzajúce vlaky nemohli nabrať cestujúcich, lebo boli plne obsadené. Pán Alexander sa však postavil bokom na perón ešte s jednou rodinou, keď sa z posledného vagóna vyklonila sprievodkyňa. Zistila, že sú piati, a našla im rýchlo miesto, museli však bežať za už odchádzajúcim vlakom a naskočiť za jazdy. Hneď bolo treba vypnúť všetky zariadenia a vlak zatemniť. Nekonečných 12 hodín sa pomaly a v tme presúvali do Užhorodu a my sme s ním úplne stratili kontakt,“ opisuje Andrea Alexandrov dramatický útek so slzami v očiach.
„Následne si vystál hodiny na hranici. Hneď sme mu prikázali, aby našiel dobrovoľníka, ktorý mu pomôže dostať sa do Košíc a odtiaľ už vlakom do Bratislavy.“ To však ani zďaleka nie je koniec cesty starého pána. V Bratislave strávil tri dni, kým sa podarilo kúpiť letenku za dcérou. Našťastie, na cestu nebolo treba veľa dokladov, postačil aj starý ukrajinský občiansky preukaz.
Rozlúčka
„Pán Alexander nikdy neletel lietadlom, mal z cesty veľký strach. Odprevadili sme ho na letisko, potom sme už museli požiadať dobrovoľníkov o sprevádzanie, hoci to bežne nerobia. Naše posledné objatie som veľmi prežívala. Akoby som videla vlastného otca. Neviem si predstaviť, že by musel toto podstúpiť,“ priznáva Andrea s odstupom času.
Šťastný koniec mala aj cesta dvoch päťdesiatničiek Ruslany a Leny. Na úteku boli sedem dní, celý čas spali v aute, lebo si zo zablokovaných bankomatov nestihli vybrať hotovosť. V Bratislave sa objavili aj so psíkom na rukách. V Kyjeve prišli o svoje kozmetické štúdio. Ubytovanie nakoniec našli v Gabčíkove a už majú aj prácu vo svojom odbore. Na Slovensku sa im veľmi páči, je však ťažké začínať v päťdesiatke úplne nový život.
Ako však funguje domácnosť, v ktorej náhle pribudli ďalší dvaja členovia? „Žijeme spolu v jednej domácnosti, rozumieme si,“ prezrádza Andrea. Malá Alica už nastúpila do školy. Predtým chodila do školy pre nadané deti a na prekvapenie všetkých sa na online vyučovanie pripojili všetci jej spolužiaci roztrúsení po celej Európe.
Spájame Ukrajincov
Pracuje aj jej mama, ktorá okamžite založila platformu pre Ukrajincov v Bratislave, ktorá je v ukrajinčine, angličtine i slovenčine. Momentálne je tam vyše 600 členov a pomáha so zháňaním práce, ubytovania, radí pri vybavovaní, prináša materiálnu pomoc a hlavne prepája ženy na úteku, aby sa v cudzej krajine necítili také osamelé.
„Hneď sme zorganizovali stretnutie na Železnej studničke. Tieto ženy žijú v obrovskom strese. Doma zanechali celú rodinu, rodičov, manželov, súrodencov. Mnohí z nich spravili to rozhodnutie, že neodišli, a veľa z nich potom už aj chcelo, ale nedostali sa odtiaľ. Málokto chcel odísť. Neverili, že táto vojna môže trvať tak dlho Aj tí, ktorí sú tu, si to nesú so sebou. Nevedia, kedy sa budú môcť spojiť s blízkymi, či sú ešte nažive, ten pocit si nikto z nás nevie predstaviť,“ opisuje trápenia utečencov Andrea.
Ako však prijať nových členov domácnosti? „Natália prišla uprostred pracovného týždňa, my sme boli normálne v práci. Došli podvečer a ja som jej dala kľúče. Je to vec dôvery. Ona nepozná nás, ani my ju. Musí nám dôverovať, že jej neublížime, že je tu v bezpečí a my dôverujeme jej. Nič sme si nezamykali. Veď čo by nám zobrali? Zdieľame kúpeľňu, to, čo je v chladničke, je pre každého s tým, že nemáme potrebu robiť nejaké extra nákupy. Takisto nejaké domáce práce, veď sme normálne fungujúca rodina. Hlavne sme však ľudia – to si treba uvedomiť – najprv človek chodí po špičkách, aj keď nechce. Potom prídu aj tie horšie dni, nikto sa nemôže večne usmievať,“ vysvetľuje dvojnásobná mama Andrea.
Zo strany mnohých ubytujúcich je určitá blahosklonnosť, chcú pomôcť. Ako varujú psychológovia a odborníci na sociálnu prácu, akékoľvek, hoci aj malé očakávania sa nemusia naplniť. Pani Andrea pripúšťa, že sú ľudia sklamaní, ak sa utečenci neusmievajú či majú hlučnejšie dieťa.
Správne rozhodnutie
Rozhodnutie zobrať k sebe hostí na dlhšiu dobu neľutuje. „Spravili sme to aj kvôli našim deťom. Nielen preto, že tu máme priestor. Naozaj chcem, aby si uvedomili, že vojna nie je len v televízii, že sú to skutoční ľudia. Na toto si budú pamätať do konca života. Na Ukrajine bola vojna a my sme pomáhali ľudom z tejto krajiny. Je dôležité, že deti spolu chodia do školy a moja dcéra povedala, že takto získala novú sestru,“ rozpráva o svojej
motivácii.
Občianske združenie Zdieľaj momentálne podporuje viaceré ukrajinské rodiny a spolupracuje aj s centrami pomoci po celom Slovensku. „Teší ma, že to nie je len o tom, že im poskytneme niečo na jedenie. To je úplný základ. Z mojej dlhoročnej skúsenosti je to o tom, že si na ľudí nájdeme čas. Vypočujeme ich, venujeme sa im. Pomáhame nájsť prácu, ktorej sa venovali predtým. Jedna matka nám rozprávala, že by chcela byť vodičkou autobusu a skutočne sa dostala na pohovor a nastúpila tu v Bratislave. Je to veľká radosť, keď im umožníme uživiť sa,“ priznala dlhoročná dobrovoľníčka.
Čo však slovenské mamy samoživiteľky? Podľa vyjadrení Andrey Mišíkovej sa so žiadnou negatívnou reakciou nestretla. Tí najviac odkázaní sú najsolidárnejší, chápu, že utečenci majú ešte menej než oni. A hoci nevedia pomôcť finančne, s radosťou podarujú oblečenie po deťoch či rôzne veci. „Verím, že po skončení vojny ostanú fungovať na Slovensku aspoň niektoré centrá pomoci, pri súčasnom zdražovaní bude na ich pomoc odkázaných mnoho ľudí,“ pripomína neveselé vyhliadky do budúcnosti pani Andrea.
