Ako vyzerali veľkonočné sviatky vášho detstva?
Roky rokúce bola pre mňa Veľká noc niečo ako kult. Bol som členom folklórneho súboru Zemplín, kde sa vždy ctili tradície. Keď som študoval na vysokej škole a aj v zahraničí, tak na tieto sviatky som vždy prišiel domov do Michaloviec. Ráno sme sa ako partia chalanov poctivo vybrali za dievčatami z nášho súboru a do neskorých večerných hodín sme si plnili svoje povinnosti ich olievaním. Niekedy to dopadlo až tak šialene, keďže sme boli na východe, že na záver sme nevedeli, že niekde sme boli aj dvakrát. (smiech)
Takže klasická slovenská šibačka...
U nás olievame, nešibeme. Spájala sa so všetkým, čo k tomu hlavne v minulosti patrilo.
Dievčatá končili aj v studenom potoku?
To záviselo od toho, kde tá baba bývala. Keď to bol panelák, tak, samozrejme, v rámci možností, ale keď sme za nejakou zavítali na dedinu, riešili sme to tým, čo bolo po ruke. Studňa, vedro, lavór alebo rybník, to bolo jedno. U nás to bolo veľmi naturalistické.
Vaše kamarátky vás museli „zbožňovať“...
Ale viete, že áno? Bola iná doba a keby sme k nejakej neprišli, urazila by sa. Keďže to boli súborové dievčatá, zvyknuté na iný prístup, tak by som povedal, že to bolo veľmi natvrdo. (smiech)
A čo vaša manželka? Má rada oblievačku?
Má rada, nemá rada, toto neriešim. Kde by sme boli, keby sme riešili, či má zvyk rada alebo nie? Samozrejme ju olievam, minulý rok po prvýkrát aj s naším synom Jankom a väčšinou si dám záležať, aby to bolo naozaj poriadne oliatie. Dolapím ju, keď to nečaká, a zlejem ju úplne, žiadne také, že trošku.
Zvykne sa za to na vás aj nahnevať?
Nie, ona vie, že u mňa cez toto nejde vlak, takže je na to pripravená. Naučil som na to aj jej mamu, že to musí očakávať. Tým, že som odchovanec folklórneho súboru, je to pre mňa proste tradícia, ktorú nikdy nevynechám.
