TASR to potvrdil Michal Dzurjanin, riaditeľ sekcie programových služieb Slovenského rozhlasu RTVS.
Ján Tužinský sa narodil 29. marca 1951 v Zlatých Moravciach. Po maturite na gymnáziu v rodnom meste študoval v rokoch 1969 - 1972 na prírodovedeckej fakulte a v 1972 - 1977 teóriu kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Pracoval ako tlačový redaktor vo vydavateľstve Tatran (1978 – 1982), od roku 1983 ako redaktor a neskôr dramaturg literárnej redakcie Slovenského rozhlasu v Bratislave. V roku 1993 ho zvolili za predsedu Spolku slovenských spisovateľov. Od roku 1994 do roku 1997 bol riaditeľom Slovenského rozhlasu a v rokoch 1999 - 2002 zastával opäť post predsedu Spolku slovenských spisovateľov.
Do literatúry vstúpil Ján Tužinský zbierkou poviedok Bičovanie koní (1983), v ktorej rozvíjal myšlienku ľudskej spolupatričnosti preklenujúcej brehy života a smrti, lásky a nenávisti, dobra a zla. V novele Straka nekradne (1985), určenej mladým čitateľom, zobrazil duševný svet dieťaťa pripútaného na invalidný vozík. K základným otázkam bytia človeka sa vrátil v zbierke poviedok Čakanie (na šarhu) z roku 1987.
V široko koncipovanom románe Kto hodí kameňom (1989) riešil prelomové historické udalosti 20. storočia v živote malého slovenského mestečka, do ktorého sa po 40 rokoch vracia hlavný hrdina – židovský emigrant. Otázkam ľudského bytia na pozadí politického zlomu z roku 1968 a následnej normalizácie sa venoval v románe Biliard na streche (1992).
Do súčasnej i starej Bratislavy situoval poviedkovú knižku Krypta (1992). V novele Bastard v daždi (1994) sa snažil o kritickú analýzu životného štýlu súčasnej slovenskej inteligencie, prezentovanú cez drámu o nepochopení a nepoznaní. Odosobnená atmosféra bratislavskej Petržalky bola zasa hlavnou témou poviedkovej knihy Jeremiášov plač (1997). Ďalšími variáciami témy človečenstva či ľudskosti boli prózy Sklené oko (2001), Niečo ako sen (2003) a Mimikri (2005).
V oblasti esejistiky polemizoval s teóriou postmoderny. Dôkazom sú tituly Bledomodrý svet (1998) a Postmoderna – Smrť literatúry (2002). Esejisticky prispel aj do kníh Víchor globalizácie. Slovensko-Európa-svet (2002) či Rozjímanie o Veľkom inkvizítorovi (2005). Vydal aj knihu politických glos Motiviáda (1993). Pre rozhlas napísal viacero pôvodných textov, ako aj dramatizácií diel zo svetovej literatúry. Tvorbu a pôsobenie Jána Tužinského ocenili Cenou Lea Danihelsa (1995), Radom Ľudovíta Štúra II. triedy (1999) a Cenou Spolku slovenských spisovateľov (2005) za prózu Mimikri.
