V zariadení pre seniorov v Šaštíne-Strážach žije don José Jozef Hrdý, ktorý je najstarším žijúcim saleziánom na Slovensku. Okrem tohto titulu si však za celý svoj bohatý život vyslúžil aj iné superlatíva. Kamaráti ho tiež nazývajú svetobežníkom a je veľkým milovníkom futbalu. Okrem toho miluje dobré čílske červené víno, ktorým nikdy nepohrdne. Pre svoju vieru musel pred desiatkami rokov ujsť z rodnej krajiny a veľkú časť života strávil v Južnej Amerike.
Jozef Hrdý sa narodil 10. apríla 1923 vo Veľkých Ostraticiach. Už ako päťročný stratil matku. Jeho otec sa druhý raz oženil a Jozef hovorí o svojej macoche, že to bola svätá žena. Dala mu všetko, čo potreboval, aj keď mama mu nesmierne chýbala. Jozef chcel byť kňazom, no tiež dobrým futbalistom. Šport hral v jeho živote veľmi veľkú úlohu.
„Futbal som hrával na ulici, na žiadnom ihrisku, ako teraz. Bol som dobrý futbalista. Raz za mnou prišiel kňaz, ktorý pochádzal z Veľkých Ostratíc a pýta sa ma, či hrávam rád futbal. Moja odpoveď bola jednoznačná a jeho tiež. Povedal mi, aby som išiel k saleziánom, že tam budem hrávať futbal každý deň. Neváhal som ani sekundu a nastúpil som k saleziánom,“ opisuje svoje začiatky don José, ktorý študoval na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne.
Nasledovalo štúdium pedagogiky v Trnave, kde mal na starosti miništrantov a animáciu mládežníckeho strediska, no nezanedbával ani svoj milovaný futbal. Medzitým strávil rok noviciátu vo Svätom Beňadiku. V Trnave ho zastihol koniec vojny a príchod Červenej armády.
Útek do Ameriky
Don José sa venoval apoštolátu, organizoval miništrantov, učil náboženstvo v ľudovej škole a popritom mal na starosti šport u saleziánov v Ružinove. Tu sa venoval viac ako sto hráčom, z ktorých viacerí nakoniec putovali do bratislavských klubov. Keď však prišiel rok 1948, situácia sa pre rehoľníkov stávala čoraz nebezpečnejšia. Don José teda organizoval spoločne s inými kňazmi útek za hranice.
„Prvý pokus v roku 1949 nevyšiel a išiel som študovať do Svätého Kríža, teraz je to Žiar nad Hronom, kde sme mali teologickú fakultu,“ opisuje. Vedel však, že jeho útek raz príde. V januári 1950 so svojím kamarátom nasadli na vlak a odišiel do Linzu. Aj keď ich vo vlaku obklopovali Rusi našťastie nevzbudzovali žiadne podozrenie a mohli opustiť sovietske pásmo. „Viete si predstaviť tie nervy. Keď sme však prišli do Linzu, boli sme takí šťastní, ako keby nám niekto povedal, že po smrti ideme do neba,“ usmieva sa don José. Keď sa v Taliansku dozvedel, že ho hľadá štátna bezpečnosť, okamžite musel ísť preč. V roku 1953 odišiel do Južnej Ameriky.
Nasledujúce štyri dekády svojho života strávil v čilskom Punta Arenas, v Santiagu a tri roky v Bolívii. Venoval sa predovšetkým práci s mládežou a bol ekonómom poľnohospodárskej školy v Lineares. Jeho vášeň pre šport mu pridala aj ďalšie meno a to don Colo-Colo, podľa zámeho čilského futbalového klubu. Bol vynikajúcim futbalistom, obrancom. Dokonca mal ponuku hrávať súťažne za tento klub. Predstavení mu to však neodporučili. Don José si v Čile zvykal ako najlepšie vedel. Aj keď jeho kázne boli zo začiatku veľmi krkolomné a úsmevné. Na Slovensko sa vrátil v roku 1999.
„Don José je neskutočne radostný človek, aj pri sobotnom slávnostnom obede opakoval často slová: „Majte hlavne radosť zo života!“ Aj napriek svojmu veku má v DSS stále veľa návštev, je neskutočne spoločenský a počas covidu bolo jeho trápením, že nemôže byť s ľuďmi,“ opísal don Josého jeho spolubrat don Andrej Kňaze. A čo najviac poteší 99-ročného Joseho? „Z darčekov sa určite úprimne poteší dobrému čílskemu červenému vínku. Toľko rokov, čo prežil v Čile...“ uzavrel Kňaze.
