Asi ste teda menej prísnym otcom, ako bol váš otec.
Moji chlapci veľmi radi spomínajú na niektoré vtipné zážitky, ktoré sme spolu mali. Nedávno sme sedeli pri rodinnej večeri a povedali - veď my sme nikdy nedostali bitku. Tomáš si spomenul akurát na jeden prípad, ktorý sa stal kvôli bunde. Boli sme chudobní a on musel nosiť bundu po mne, čo nechcel, tak dostal výprask a bolo. Martin zas povedal: „Ja, tati, veľmi rád spomínam na to, ako si ma bil.“ Ostal som v šoku, že čo to hovorí, a on na to: „Nie, nie, nie, spomeň si na tých tvojich 25 plus 1.“ To bola paráda, áno. (smiech) Pred maminkou sme vždy urobili takú komédiu. On niečo vyviedol, ja som prišiel zo zájazdu domov a začal som to riešiť. A povedal som mu, že keď teda to a ono vyviedol, tak si môže vybrať, či dostane 25 malých alebo 1 veľkú, na čo on slabým hláskom, že 25 malých. Maminku sme dali do ústrania a ja som začal tľapkať po svojom kolene a odpočítavať 1-2-3… A na konci som silno tľapol na sedačku, čo bola jedna veľká. Tomáš začal silno kričať a maminka v ústraní si myslela, že ho naozaj „vychovávam“. (smiech) A tam sa asi začalo jeho herectvo.
Mali ste ešte nejaké nacvičené rodinné scénky?
Mali sme vymyslené také herecké etudy. Napríklad k nám prišla návšteva na večeru a my sme si nacvičili takú scénku. Tomáš mal asi 3-4 roky. Dovečerali sme, ja som nastavil ruku, on prišiel, pobozkal mi ju a povedal: „Ďakujem ti, živiteľ.“ (smiech) Návšteva odchádzala s vyvalenými očami, že aké máme doma slušné dieťa. Mal asi štyri roky, keď sa ho nejaký novinár opýtal, čo chce robiť, keď bude veľký, na čo povedal, že chce baviť ľudí ako jeho otec.
Dlho ste v jednom manželskom zväzku, čo sa dnes nenosí. Máte recept na spokojné manželstvo?
No určite. (smiech) Sám som často pátral, čo to vlastne znamená, mať spokojné manželstvo. Ale sme spolu 45 rokov, tak možno, že to je ono.
Vaša pani manželka o vás rozpráva veľmi pekne. Čo by ste na nej vyzdvihli vy?
Jej cieľavedomosť, jej dôslednosť a jej zmysel pre podnikanie, ktorý ja nemám. Je majiteľkou kaviarne a reštaurácie v Prahe. Dnes tam chodí od rána do večera plno ľudí. Myslím si, že každá žena si má splniť svoj životný cieľ, svoje životné poslanie, a ona to dokázala, za čo jej patrí veľký obdiv. Ani počas covidu nikoho neprepustila, vydávala jedlo cez okienko, robili rozvoz… Keď sa reštaurácie zatvárali, všetci majitelia frflali, ona nefrflala a dotovala to zo svojho. Dnes má plno od rána do večera, a to vďaka tomu, akým spôsobom sa k tomu postavila. A ja si ju za to vážim.
