Jeho povestná zhovorčivosť a vtipkovanie sa z jeho života postupne vytratili. Pocit užitočnosti mu však dáva účinkovanie v divadle, kde ešte aj dnes hrá.
Herca Stana Dančiaka navštívil Nový Čas Nedeľa priamo u neho doma. Sedel vo svojom kresle v obývačke, kde trávi veľkú časť svojho času.
„Počúvam rádio alebo televízor a som úplne odkázaný na manželku,“ priznal herec. Ešte pred pár rokmi rozosmieval svoje okolie, no dnes sa mu humor zo života vytratil. „Viete, všetko so všetkým súvisí. Je to už desať rokov, čo Stanko stratil zrak,“ povedala hercova manželka a dodala: „Predtým mal aspoň nádej, že sa mu vráti, teraz však vie, že jeho stav je trvalý.“ Dančiak oslávil v októbri svoje sedemdesiate prvé narodeniny. Pre stratu zraku je jeho život veľmi oklieštený.
„Je to hrozný hendikep, keď vôbec nič nevidíte. Musíte byť stále v strehu. Je to ťažké. Ale chodievam ešte do divadla. Hrám v hre Aj kone sa strieľajú.“ Aj vďaka divadlu sa cíti stále užitočný. „Stanko už veľa nerozpráva,“ povedala jeho manželka Darina, ktorá je jeho veľkou oporou. „Mlčko sa zo mňa stáva,“ priznal herec. „Nemám čo povedať, a ani sa mi nechce hovoriť. A odmlčím sa aj preto, aby som nepovedal nejaké hlúposti, čo by ma potom mrzeli,“ priznal Dančiak a so smútkom v hlase dodal: „Odišlo moje komično, ale kam, to neviem...“
Nadviazať s ním rozhovor nebolo jednoduché. Už to nebol ten Stano Dančiak, ktorý ešte pred pár rokmi rozosmieval svoje okolie, a to aj napriek tomu, že mal pred očami iba tmu.
Na vozíku
Hercove dni sa podobajú ako vajce vajcu. Väčšinu dňa presedí v kresle v obývačke. „Počúvam rádio alebo televízor a úplne som odkázaný na manželku,“ priznáva herec. Po byte sa pohybuje s chodúľkou na chodenie, ale aj to je dosť problematické. „Tým, že nevidí, je jeho život veľmi oklieštený. Chodí opatrne, nohy sú neisté, zakopáva a má strach, že spadne,“ vraví pani Dančiaková. „Je to hrozný hendikep, keď vôbec nič nevidíte. Musíte byť stále v strehu. Je to ťažké. Ale chodievam ešte aj do divadla. Hrám v hre Aj kone sa strieľajú,“ vraví herec a v jeho hlase cítiť spokojnosť, že je ešte trochu užitočný. „Som rád, že si režisér Martin Huba na mňa spomenul. Manželka ma autom privezie do divadla a na vozíku ma vytlačia na javisko. Stvárňujem postavu slepého pátra, ktorý oddáva jeden mladý pár,“ opisuje svoju úlohu herec, ktorý je stále členom Národného divadla hoci jeho novú budovu nikdy nevidel.
Ferko nezabudol
Medzi kolegov chodí Stano Dančiak rád. Niektorí sa tešia, že ho vidia, prihovoria sa.
„Mnohí ho len pozdravia, ale už nevedia, o čom by sa s ním rozprávali. A on tiež nie,“ hovorí hercova manželka. Kamarátov z divadla Dančiakovi veľa nezostalo, no napriek tomu jeden z jeho kolegov si na neho predsa len spomenie. „Chodieva k nám domov Ferko Kovár. Nehrávali sme spolu veľa, ale občas ma príde pozrieť,“ vraví Dančiak a jeho manželka dodáva. „Asi to má Ferko v povahe, že nezabúda na ľudí okolo seba. Naposledy bol u nás pred tým, než bol na operácii s nohou. So Stankom sa porozprávali, zaspomínali a aj mu čítal z knihy,“ vysvetľuje.
Hrdina
František Kovár mal istý čas so Stanom Dančiakom na Novej scéne spoločnú šatňu. Neboli partneri priamo na javisku, ale hrali spolu predstavenia. „Stano bol jeden z tých, ktorý dokázal vždy udržiavať pahrebu humoru,“ spomína Kovár a tvrdí, že to bol práve Dančiak, ktorý dokázal veci usmerniť, keď vzniklo napätie. „Mám ho veľmi rád. Odžil som si s ním kus života na Novej scéne aj v SND,“ vyznáva sa Kovár. „Keď vyšla knižka Milana Čorbu, uvedomil som si, že jeho spolupútnikom je aj Stano a veci, ktoré tam Milan spomína, sa týkajú aj Stana. Či to už bola stará Bratislava, alebo šport. A tak som si povedal, že mu to musím prečítať,“ vysvetľuje dôvod návštev u Dančiaka.
„Boli to pekné chvíle, lebo sme sa na tom dosť nasmiali. Kniha je vtipne napísaná a opisuje situácie, ktoré sme v tomto meste prežili,“ vraví ďalej herec a pokračuje. „Určite ešte za Stankom pôjdem. Trošku ho treba povzbudiť. On sa dokáže ešte v istých chvíľach naštartovať, len potrebuje impulz zvonku, že ho ešte potrebujeme. Nie je to ľahké, ale Stano je hrdina,“ dodáva Kovár.
Výmyselník
Predstavenie, v ktorom Dančiak hrá, videl pred časom aj herec Oldo Hlaváček a na Dančiaka si rád zaspomína.
„Neboli sme nejakí kamaráti, pretože Stano mal inú spoločnosť, ale vo vymýšľaní bol neprekonateľný,“ spomína Hlaváček. „Kedysi rozprával, že sa narodil na periférii Bratislavy, a tá časť mesta sa vtedy volala Za rampami. Bolo to v miestach, ako je Záhradnícka ulica a chodieval tadiaľ vlak. Stano si na ten hluk vraj tak zvykol, že keď sa presťahovali, otec mu musel pred spaním zapínať vysávač, aby zaspal,“ smeje sa Hlaváček.
Neskutočné výhovorky mal Dančiak aj vtedy, keď prišiel neskoro na skúšku do divadla. „Raz tvrdil, že stál v preplnenej električke a prepadlo sa jej dno. Vodič električky ich vyzval, aby všetci šliapali nohami po zemi, a tak tá električka išla oveľa pomalšie ako obvykle, preto meškal,“ spomína Hlaváček. „Inokedy zas neprišiel do televízie a na druhý deň sa ospravedlňoval tým, že ich ulicu uzavrela polícia a on bol prikvačený o múr. Musel tam dlho stáť, lebo sa v zeleninárskom obchode objavil škorpión, ktorého naháňali. Stana potom policajti vyzvali, aby škorpióna uspal. A on na to, že kobru by uspať vedel, ale škorpiónovi treba prečítať rozprávku, a to sa dá až večer. A tak čakali do večera a do televízie neprišiel,“ smeje sa.
Nemá čo povedať
Stano Dančiak oslávil v októbri svoje sedemdesiate prvé narodeniny. „Je to dosť veľa rokov,“ vraví stručne herec, ktorý sa stal tichým a uzavretým. „Stanko už veľa nerozpráva,“ vraví jeho manželka. „Mlčko sa zo mňa stáva,“ pridáva sa herec. „Nemám čo povedať a ani sa mi nechce hovoriť. A odmlčím sa aj preto, aby som nepovedal nejaké hlúposti, čo by ma potom mrzeli,“ vysvetľuje Dančiak, v ktorého hlase cítiť melanchóliu. „Odišlo moje komično, ale kam, to neviem...“
Spestrenie
Občas sa manželia Dančiakovci idú von spolu poprechádzať, ale už to nie je to, čo to bývalo. Kedysi zašli do kostola, odtiaľ s priateľmi do Starej tržnice na kus reči a deci vínka. „Teraz už to nepripadá do úvahy, aby som ja išiel s niekým na vínečko,“ vraví herec. „Každú nedeľu po omši prídu naši kamaráti k nám. To je také spestrenie aj pre Stanka,“ objasňuje pani Darina, ako si herec nažíva. „V stredu a vo štvrtok nás prídu pozrieť deti. Vtedy Stanko pookreje, teší sa vnúčikovi Šimonkovi (11),“ hovorí. „Keby som videl, hrávali by sme spolu futbal a hokej,“ zasní sa herec, ktorý bol zamladi veľkým športovcom.
Tvrdohlavý
Na návštevu chodia manželia akurát len k lekárovi. „Zdravotne sa manžel, našťastie, zatiaľ necíti horšie. Oči sú alfou a omegou. Kvôli nim je nekomunikatívny, nepamätá si, je nepohyblivý, pretože sa bojí chodiť. A, samozrejme, poznačilo to aj jeho psychiku. Niekedy máva horšie dni, niekedy je aj poriadne tvrdohlavý. Nakoniec však musí povoliť, pretože sám si neporadí,“ prezrádza pani Dančiaková.
„Ani diabetologička nevie, prečo mu cukrovka zasiahla práve oči, keď sú ľudia, ktorí majú cukor oveľa vyšší a vidia.“ Po prvý raz mal Dančiak problémy so zrakom, keď mu v Chorvátsku pri potápaní v roku 2001 praskla v oku žilka. Odvtedy pri mori nebol. „Chodievame do Tatier. Literárny fond tam má chatu, a tak tam so Stankom strávime aspoň desať dní, aby sme mali zmenu,“ vraví hercova manželka.
Vianočné prianie
Na najkrajšie sviatky roka je celá Dančiakova rodina pokope. „Deti Zuzka a Martinko večerajú s nami, Stanko s rodinou chodia k nám na Druhý sviatok vianočný,“ hovorí pani domáca.
A čo by si Stano Dančiak prial od Ježiška pod stromček? „Voňavú halúzku s ihličím,“ hovorí herec, a to aj napriek tomu, že doma mávajú živý stromček. No okrem toho by si rád ešte zahral aj v ďalšom predstavení. „Nejaké také, ktoré by ma niečím upútalo,“ dodáva na záver majster, ktorého predsa len poteší, keď si na neho ešte niekto spomenie. A spomenuli si na neho v sobotu aj v Trenčíne, kde ho spolu s Oldom Hlaváčkom ocenili na kultúrno-športovo-charitatívnom podujatí Večer hviezd za jeho celoživotné dielo.