Obrovskú pomoc našli v škole pre žiakov so zrakovým postihnutím v Levoči, kde Makara (11), Mariu (9) a Aňu (8) vrúcne prijali. Cesta do bezpečia však nebola jednoduchá. Utekali z Irpiňa a Kyjeva, neďaleko Buče, kde sa odohrával krvavý masaker. Mamy dokopy s troma detičkami našli útočisko najskôr v Banskej Štiavnici. V klasickej škole by sa im však kvôli zrakovým poruchám učilo ťažko. Napokon sa podarilo vybaviť školu v Levoči, kde má vyučovanie zrakovo postihnutých dlhú tradíciu.
„Chlapček je po operácii, preto potrebuje špeciálne pomôcky. Osobitnú starostlivosť potrebujú aj dievčatká. Vyčlenili sme pedagóga, ktorý sa im snaží pomôcť a napríklad, keď ostatné deti majú hodinu slovenčiny, on s nimi študuje ukrajinčinu,“ povedala riaditeľka školy pre žiakov so zrakovým postihnutím v Levoči Šarlota Múdra. Pochválila sa, že majú veľmi dobré vzťahy so školou pre zrakovo postihnutých vo Ľvove. „Požiadali sme ich o učebnice. Poslali nám ich mailom, takže máme aj pomôcky,“ dodala riaditeľka.
Požehnanie od kňaza
Deti spolu s rodičmi utekali z Irpiňa a z dediny neďaleko Kyjeva, ktorá sa nachádza blízko Buče. „Dlhých desať dní sme sa ukrývali v kryte v dedine neďaleko Kyjeva, ktorú obsadili Rusi. Bolo to hrozné, všade tma a vlhko. Jedlo sme mali dvakrát denne. Niektorí ušli v evakuačných autobusoch, lenže aj po tých ruské vojská strieľali, hoci mali biele vlajky a výrazné nápisy Deti. Ja som váhala, bála som sa o svoju Aňu, lebo sme boli neďaleko Buče, kde Rusi beštiálne znásilňovali malé deti. Išla som po požehnanie za pravoslávnym kňazom, ktorý sľúbil, že sa za nás bude modliť, a nasadli sme do autobusu. Našťastie to dopadlo dobre,“ spomína mama Svetlana (40), ktorá sa s Natašou (42) poznala už z Kyjeva, kde ich deti chodievali spolu do školy.
„Levoča je veľmi pekné mesto. Počas voľného času spoznávame okolie. Naše deti si už našli niekoľko kamarátov. Nám sa však najviac páčia ľudia, ktorí nám neustále pomáhajú. Veľmi som sa bála, keď som prekračovala hranice, ešte nikdy som nebola v zahraničí. S 30 eurami vo vrecku som zrazu zostala stáť a váhala som, či mám vôbec ísť. Vykročili sme do neznáma a netušili sme, čo nás čaká. Ale Európania sú dobrí ľudia,“ uzavrela Svetlana.
