Ujsť sa už nedalo. „Mňa zasiahol ten, ktorý prepadol cez kamenný prah a ja, samozrejme, s ním. Našťastie, syna zasiahla druhá vetva, ktorá minula prah a sunula sa žľabom. Boli to hrozné okamihy, myšlienky na Alberta, na to, čo sa vlastne deje a potom ten let vzduchom...,“ vraví so stiahnutým hrdlom. Po dopade vedel, že je zranený, no bolesť pre šok nevnímal.
„Po chvíli som počul, ako na mňa syn volá a o chvíľu bol pri mne. Lopatou ma vyhrabal zo snehu, pýtal sa ma, čo mi je a nahlas zvažoval, čo budeme robiť. To už som začal rozprávať z cesty a strácal som kontakt s realitou. Syn bol, našťastie, v poriadku - a nielen to. Zachoval si chladnú hlavu a konštruktívne a cieľavedomo konal v tejto krízovej a stresovej situácii.
Sám sa rozhodol ísť po pomoc na chatu, lebo tam, kde sme sa nachádzali, nebol telefónny signál. Na chate zalarmovali Horskú záchrannú službu a ľudia z chaty sa vydali mne na pomoc. O veľmi krátku chvíľu tam bola helikoptéra so záchranármi a už ma viezli do nemocnice,“ vraví s vďačnosťou v hlase Vilém. Vzápätí sa vrátili aj po Alberta.
Nemali tam ísť
Statočného chlapca si na druhý deň odviezla mama do Vsetína, kde čaká na návrat ocina. Vilém leží na popradskej traumatológii po náročnej operácii. Má vykĺbený bedrový kĺb a polámanú panvu. Našťastie, zákrok dopadol dobre. „Priznám sa, že toto je môj druhý športový úraz. Prvý raz som spadol na lezeckej stene a skončil som v nemocnici. No to, čo som teraz zažíval a zažívam, je niečo neuveriteľné. Od prvej chvíle, keď ma doviezli, je o mňa špičkovo postarané, ľudia, vybavenie, proste všetko.
