Popritom vznikali aj ďalšie postupy, keď lekári dlhé roky hľadali vhodných darcov srdca aj medzi zvieratami. Prvé pokusy o transplantácie zvieracích častí tela boli už v 19. storočí, prelom však nastal až v storočí minulom. V 60. rokoch sa skúšali ľuďom transplantovať obličky šimpanzov, v roku 1964 pokus doktora Hardyho transplantovať človeku srdce šimpanza nevyšiel, lekári sa však nechceli vzdať a skúsili aj transplantáciu šimpanzej pečene. Výskumy však naznačovali, že zvieraťom, ktoré by mohlo po genetickej úprave úspešne nahradiť ľudských darcov orgánov, bude prasa.
Nová nádej
Hoci bola budúcnosť neistá, nezaháľali ani lekári vo vtedajšom Československu. O prvú transplantáciu srdca sa pokúsili v Bratislave v júli 1968. Išlo len o 24. transplantáciu srdca na svete. Žiaľ, ako pripomína kardiochirurg Viliam Fischer, podmienky vtedy pre úspešný transplantačný program neboli vytvorené a pacientka, žiaľ, neprežila.
Československí pacienti si na túto prelomovú liečbu u nás museli počkať až do roku 1984, keď v pražskom Inštitúte klinickej a experimentálnej medicíny pod vedením chirurga Pavla Firta úspešne transplantovali srdce Josefovi Divinovi, ktorý s ním žil celých trinásť rokov.
Slovenské úspechy
Po rozdelení Československa nebolo v Bratislave vhodné zázemie na transplantácie srdca, hoci odborníkov, ktorí by sa radi na tieto zákroky podujali, sme už mali. „Počas svojho študijného pobytu v USA, Bostone som sa presvedčil, že hoci majú lepšie budovy či prístroje, po technickej i taktickej stránke sme v ničom nezaostávali,“ prezradil kardiológ Viliam Fischer. Kým však vznikli vhodné podmienky pre začatie transplantačného programu po rozpade Československa, prešlo dosť rokov.
„Prvú a úspešnú transplantáciu srdca u nás som realizoval so svojimi kolegami v noci z 21. na 22. marca 1998 pánovi Petríkovi, ktorý s novým srdcom prežil aktívne deväť a pol roka a o päť dní po ňom sme mali šťastie znova. Prvá žena s transplantovaným srdcom žila dvanásť a pol roka,“ spomína na svojich prvých pacientov skúsený kardiochirurg. Môj piaty transplantovaný pacient, pán Tomanovič, žije s novým srdcom najdlhšie, už 23 rokov.“
„Mali sme výborné výsledky aj v porovnaní so špičkovými európskymi kardiochirurgickými centrami. Naša hospitalizačná mortalita u kardiochirurgických výkonov (30-dňová úmrtnosť) sa pohybovala medzi 2-3 percentami, moja osobná bola medzi 1-2 percentami.“ Aj to nás oprávňovalo veriť si aj v transplantačnom programe, zvlášť, keď sme mali „pred, aj za chrbtom“ skvelého kardiológa, profesora Juraja Fabiána.Prasa ako vhodná voľba.
