Túžby po láske a sexe bývajú preto v ich prípade nenaplnené, hoci na tieto prirodzené vášne, na inštinktívny pud, majú rovnaké právo ako všetci ľudia. O tom, ako sa s touto u nás stále tabuizovanou témou popasovali u našich susedov, hovorí vo veľmi otvorenom rozhovore pre Nový Čas Nedeľa predsedníčka sexuálnych dôverníkov v Českej republike Hana Šimáčková.
Hana Šimáčková
Absolvovala odbor špeciálna pedagogika – učiteľstvo na pražskej Univerzite Karlovej. Dlhodobo sa zameriava na prácu so sexualitou a vzťahmi dospelých ľudí s mentálnym postihnutím a kombinovaným postihnutím, a poruchou autistického spektra. Venuje sa oblasti sexuality a vzťahov ľudí s postihnutím. Stala sa sexuálnou dôverníčkou na plný úväzok, poskytuje odbornú a metodickú podporu pracovníkom priamej práce. Lektoruje kurzy zamerané na oblasť sexuality a vzťahov ľudí s postihnutím a poskytuje konzultácie ďalším poskytovateľom sociálnych služieb. V roku 2019 založila v Česku spolu s Petrom Eisnerom a Věrou Srdečnou úniu sexuálnych dôverníkov Nebuď na nule, aktuálne je jej predsedníčkou.
Ako vníma človek s mentálnym postihnutím vlastnú sexualitu?
Keď hovoríme o pojme sexualita ako o pohlavnosti človeka, a nielen o sexe, tak pre každého z nás je v dospelosti veľmi dôležité, aby sme vedeli, či sme muž, alebo žena a či sme dieťa, alebo dospelý človek. Potom môžeme spokojne žiť, nadväzovať vzťahy. Avšak pokiaľ sú ľudia s mentálnym postihnutím udržovaní v akejsi detskej role, tak nedokážu naplňovať svoje sexuálne potreby a vzťahy v rámci zákonných a spoločenských noriem. Robí to z nich „divných ľudí“ a možno aj preto sa v ich prípade sexuality bojíme.
V Českej republike s týmito ľuďmi pracujete, veľakrát sa na vás v tejto veci obracajú ich zákonní zástupcovia. Ako sa vám s nimi spolupracuje?
Podpora, o ktorú sa pri ľuďoch s mentálnym poškodením veľmi snažíme, by mala v prvom rade mieriť do rodín. Aby už od narodenia dieťaťa nedochádzalo k efektu, ktorý sa často deje – že viac ako to, či sa mi narodila dcéra alebo syn, riešime práve to postihnutie. Stáva sa nám, že nám do poradne zavolá rodič a povie, že má dieťa s Downovým syndrómom, a keď sa spýtame, či je to muž alebo žena, rodič sa čuduje a pýta sa, prečo to potrebujeme vedieť. Nehovoriac o tom, že často zistíme, že to „dieťa“ s Downovým syndrómom má už štyridsať rokov.
