Takže už na úplnom začiatku treba dieťa s mentálnym postihnutím podporiť v jeho identite?
Áno, treba ho podporiť v priebehu vývoja tak, ako podporujeme kohokoľvek iného. U ľudí s mentálnym postihnutím však narážame na to, že hendikep znemožňuje bežnú výchovu tak, ako ju poznáme z rodiny, zo školy, či medzi vrstovníkmi. Preto potrebujeme k sexuálnej výchove a osvete pristupovať špecifickejšie, aby títo ľudia dostali informácie primerané svojej mentálnej kapacite, veku a potrebám. V Českej republike v rámci organizácie, v ktorej fungujeme spolu s kolegom Petrom Eisnerom, rozvíjame tzv. pozíciu sexuálneho dôverníka. Ten by mal fungovať či už v rámci sociálnych služieb, alebo špeciálneho školstva, prípadne v rámci poradne, na ktorú sa môže rodič dieťaťa s mentálnym postihnutím obrátiť.
Čo znamená pozícia sexuálneho dôverníka?
Mali by to byť ľudia, ktorí sa na to cítia vhodní, aby mohli pracovať v oblasti sexuality. Nie každému z nás to pripadá prirodzené a nie každý na to má talent. Pretože v momente, keď klientovi s mentálnym postihnutím poskytujem sexuálnu osvetu, musím byť veľmi názorná, používam názorné pomôcky, videá, texty, ktoré sú mu prispôsobené. Je však vhodné, aby rodičia a ľudia v organizácii za mnou stáli. Inak by som mohla byť obvinená zo sexuálneho zneužívania. Sexuálni dôverníci sú ľudia, ktorí poskytujú sexuálnu výchovu a osvetu ľuďom s postihnutím v rámci sociálnych služieb alebo školstva. Pri svojej práci nikdy nepoužívajú svoje telo alebo telo klienta.
Čo by mal napríklad rodič dieťaťa s mentálnym postihnutím urobiť na podporu vnímania jeho intimity?
U ľudí s mentálnym postihnutím sa stretávame s tým, že nemajú dostatok súkromia, intimity. Potom sa často deje to, že masturbujú na verejnosti, alebo sa obnažujú, siahajú si medzi nohy... Ale keď nemajú vlastnú izbu, svoje súkromie, tak ani len netušia, kam vlastne ich intímna zóna patrí. Pokiaľ rodič alebo opatrovateľ o ňom vedia úplne všetko, sú s ním dvadsaťštyri hodín denne vrátane času stráveného na toalete, tak pre takého človeka je ťažké pochopiť, že niečo je moje súkromie, moja intimita, a nemal by som to ukazovať kdekoľvek.
