Ste človek, ktorý pomerne často vzbudzuje emócie a je považovaný za kontroverzného. Už len tým, že máte 73 rokov, oduševnene propagujete zdravý životný štýl a predovšetkým neváhate otvorene a bez okolkov komentovať nielen veci verejné, ale najmä rozporuplné témy, čo nemusí byť vždy každému po chuti...
Nemám odporcov ani nepriateľov, ale nepochybne mám závistlivcov. Označenie kontroverzný Banáš, ako ma niektorí nazývajú, chápem tak, že som vlastne zaujímavý. Nerobím to nijako programovo, ale od chvíle, keď som skončil v politike, som slobodný človek. Aj sledovanie politických diskusií v televízii považujem za stratený čas, keďže politici nie sú slobodní. Politik nikdy nemôže slobodne vysloviť svoj názor. Keď sa však niekedy jeho názor trafí do línie strany, tak ho za to v strane nadšene pochvália. Politici sú vždy vazalmi strany, sponzorov a vlastne niekoho. Neskutočne sa mi uľavilo, keď som skončil v politike a zrazu som zistil, že môžem slobodne hovoriť to, čo chcem.
Znamená pre vás váš status dôchodcu aj to, čo môžeme nazvať komfortnou zónou?
Áno, je to tak. Dnes sa zvykne hovoriť, že najodvážnejší sú dôchodcovia. (Smiech) Rozumiem tomu tak, že ani ja sám, keď som mal dve malé deti a živil som rodinu, som nemohol príliš vyskakovať. A situácia je stále rovnaká, mladí ľudia musia často so zaťatými zubami držať, ako sa hovorí, hubu a krok, lebo z existenčného hľadiska nie sú v slobodnej pozícii už len tým, že mnohí sú zadlžení. Ja som penzista, celkom slušne predávam knižky a navyše sa nebojím roboty. Keby som musel ísť pracovať s lopatou aj v tomto veku, pokojne pôjdem, nemám z toho strach, napokon, tak aj robím. Baťa vravel: Každý správny chlap musí mať aspoň raz za mesiac na dlaniach mozole.
To, ako hovoríte o svojom živote na dôchodku, sa síce veľmi dobre počúva, ale v slovenskej realite patríte skôr medzi veľmi svetlé a šťastné výnimky. Ako vyzerajú na vašich autorských besedách konfrontácie s dôchodcami, rovesníkmi, ktorých sužujú choroby a každý mesiac zápasia s peniazmi, len aby vyžili? Vystavujú vás svojim problémom a príbehom?
Áno, snažím sa ich však vždy povzbudiť. Žijeme tie najlepšie časy, lebo iné nemáme. Mám mnoho obľúbených myšlienok a jednou z nich je aj taká, že nerezignujeme preto, lebo starneme, ale starneme preto, lebo rezignujeme. Kedysi som hrával prvoligový volejbal, čiže šport a pohyb si nesiem v sebe celoživotne. Ale športom je pre mňa rovnako aj fyzická práca. Naozaj je často veľmi smutný pohľad na mojich rovesníkov, z ktorých viacerí akoby už rezignovali. Rezignujete vtedy, keď už vlastne nemáte nič pred sebou, žiadne plány, sny. Nedávno som stretol v meste kamaráta a na otázku, čo momentálne robí, mi ukázal nákupný zoznam od manželky a že ešte musí vyzdvihnúť vnučku zo škôlky, a to je všetko. Považujem to za veľmi smutné, lebo často ide o vysokokvalifikovaných ľudí s obrovskými skúsenosťami. Ich potenciál by ešte bolo možné využiť, ale spoločnosť o nich nemá záujem, tak rezignujú. A čo sa týka fyzického zdravia, áno, mnohí ľudia sa zodrali v práci, ale väčšinou sú ľudia strojcami vlastného šťastia.
