Počas pandémie sa ľudia skutočne prehnane sledovali - či dobre dýchajú, ak niekto v blízkosti zakašľal, báli sa, či sa nenakazia covidom, merali si oxymetrom saturáciu... Mohlo byť aj toto spúšťačom úzkosti?
Zlá skúsenosť, či už reálna, ktorá sa stala nám alebo niekomu inému, mení naše správanie. Začneme sa sami viac sústrediť na signály súvisiace s ohrozením, a to z dôvodu, že všeobecne chceme byť pripravení, keď sa ohrozenie znovu vyskytne. Je to prirodzená reakcia nášho organizmu na zachovanie života. Ale ak sa človek začne sledovať vo zvýšenej miere, môžu sa u neho objaviť úzkosti, paniky, alebo sa môže rozvinúť úzkostná alebo depresívna porucha.
Pod panikou máme na mysli vystupňovanú úzkosť, vystupňovanú stresovú reakciu, ktorá vzniká náhle, akoby z ničoho nič, často v pokoji. Hoci sme kultúrne vyspelí, pri reakcii na nebezpečenstvo sme biologicky, jednoducho povedané, na úrovni neandertálcov. Naše reakcie, zodpovedné za to, aby sme prežili, sa nachádzajú v starých mozgových štruktúrach. Tam sa to všetko začína. Odpoveď na reálne nebezpečenstvo je vystupňovaná, prehnaná stresová reakcia.
Môžete to prirovnanie k neandertálcovi trochu viac vysvetliť?
Pri odpovedi na závažný, nebezpečný podnet reagujeme tou istou stresovou reakciou ako kedysi neandertálci. Táto stresová reakcia slúži na zachovanie života. Dajme si príklad: kedy bol v strese neandertálec? Keď niečo lovil, prípadne niečo alebo niekto lovil jeho. A táto stresová reakcia mu pomáhala, aby prežil. Aby mal silu utekať alebo bojovať. Ak náš mozog vyhodnotí niečo ako život ohrozujúci podnet, spúšťa sa v mozgu tá istá stresová reakcia. Ale my zvyčajne neutekáme ani nebojujeme. Rovnako nebezpečná môže byť pre nás myšlienka, pocit, správa v televízii, ktorá stresovú reakciu spustí. Uvedomíme si napríklad, že sa nám zle dýcha, trasieme sa, chvejeme, máme pocit ľadových rúk alebo kŕče, divné pocity okolo žalúdka, točí sa nám hlava.
Ale my sme vyspelejší ako neandertálci a vieme si mnohé javy reálne vysvetliť...
Mnohé situácie si vieme reálne v pokoji vysvetliť. Akonáhle náš mozog vyhodnotí podnet ako život ohrozujúci, aktivujú sa priamo štruktúry v mozgu, ktoré spúšťajú stresovú reakciu na zachovanie života. Tieto štruktúry nevyhodnocujú, či je tento podnet reálny – napríklad či na mňa práve niekto útočí, alebo mám myšlienku, obavu, čo keď ma niekto v noci prepadne. Stresovú reakciu môže spustiť aj telesný pocit, napríklad búšenie srdca, keď má niekto nepríjemnú skúsenosť - vlastnú alebo vo svojom okolí - s chorobou srdca.
