Na začiatku ste spomínali, že do ambulancie čoraz viac prichádzajú ľudia, ktorí majú problémy s alkoholom. Alkoholici pritom neradi priznajú svoju závislosť. Mení sa ich postoj v tomto smere?
Vďaka osvete o rizikách pitia alkoholu prichádza i na liečbu závislostí časť pacientov skôr, keď ešte nie sú u nich prítomné negatívne dôsledky pitia ako napríklad strata práce, rozpad rodiny alebo zdravotné problémy. Nadmerná konzumácia alkoholu je u nás spoločensky akceptovaná. Mnohým slúži alkohol ako únik z nepríjemnej situácie. Často, keď má žena úzkosť, tak si poplače, porozpráva sa alebo si dá tabletku, keď má úzkosť muž, dá si panáka na guráž. Len ak je tých panákov veľa a často, môže sa rozvinúť závislosť. Nekritickosť k svojmu pitiu je príznakom choroby. To či problém s alkoholom mám alebo nemám, môžem sledovať i tým, či nestrácam kontrolu v pití, nevypijem viac, ako som chcel, ako často pijem...
Mnohí prišli počas pandémie o prácu. Je to zrejme tiež jeden z častých spúšťačov úzkostí a depresií...
Strata zamestnania je významná stresová situácia nielen v súvislosti s pandémiou. Máme v starostlivosti veľa mužov v strednom a vo vyššom veku, ktorí prídu o prácu z dôvodu, že tu je mladšia generácia, ktorá je výkonnejšia. Iní pracujú, ale trpia úzkosťami alebo depresiou z toho, že vnímajú mladšiu generáciu ako ohrozenie, zvyšujú sa nároky v práci.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí cítia, že niečo nie je v poriadku s ich duševnou pohodou?
V prvom rade zastaviť sa a pýtať sa samých seba: čo sa so mnou deje? Ako sa starám o svoje základné potreby? Stačí si odpovedať, či spím dostatočne, osem hodín priemerne, ako sa stravujem, či pijem dostatok tekutín. Toto považujeme za základ. Potom si treba uvedomiť, ako to mám so vzťahmi – v rodine, ale aj medzi priateľmi, susedmi. Je potrebné mať niekoho, s kým môžem zdieľať svoje starosti. Ďalej, aké sú moje hodnoty, ciele, ako ich napĺňam. Ako pomôcka mi slúži napríklad tzv. Maslowova pyramída – hierarchia základných potrieb, ktorú definoval americký psychológ Abraham Harold Maslow v roku 1943.
Kedysi boli ľudia zdieľanejší, dnes už oveľa menej. Je aj preto dnes toľko duševných porúch?
Dôverné vzťahy, možnosť zdieľania starostí a problémov, patri medzi podporujúce a ochranné faktory pri záťaži. Predtým nebola televízia, mobily a ľudia všetko zdieľali medzi sebou. Podnety z rôznych médií nás odvracajú od hlbších vzťahov nielen v rámci rodiny a priateľov, ale hlavne od seba. Sme zamestnaní sledovaním druhých, a nemáme čas na seba, na zamyslenie sa nad tým, ako sami žijeme, akými potrebami sa riadime, koho očakávania napĺňame. Duševná porucha teda môže byť dôsledok toho, ako žijeme.
