Kde ste sa nachádzali 24. februára, keď sa začala invázia na Ukrajinu ruskými silami, a ako ste vtedy vnímali tú situáciu?
- Vo februári som sa ešte nachádzal v Česku, keďže som pracoval v Prahe, situáciu som sledoval iba na obrazovke. Potom som sa najprv prišiel na akciu na Ukrajinu iba pozrieť, aká je situácia, a doniesol som nejaké veci. Nakoniec som si však povedal, že sa nebudem pozerať cez obrazovku na nevinných civilistov, ktorí umierajú, a že musím aspoň nejako pomôcť.
Ako vyzerala cesta na Ukrajinu? Museli ste sa niekam prihlásiť alebo ste si len povedali, že idete?
- Dal som na sociálnu sieť, že som bol ako zdravotnícky asistent na Ukrajine, a v nadväznosti na to sa mi ozvali nejaké organizácie - kvôli bezpečnosti nebudem hovoriť aké. S nimi som išiel potom normálne z Česka na Ukrajinu. Na Slovensku sa ma vojaci a policajti na hranici pýtali, kam ideme, po tom, ako som im povedal, že pomáhať na Ukrajinu, mi popriali veľa šťastia, nič viac. Až po tom, ako som sa sem dostal, sa ku mne dostala informácia, že sa na Slovensko nemôžem vrátiť, keďže som sa dopustil vlastizrady. Podľa mňa to nie je žiadna vlastizrada, nakoľko iba zachraňujeme ľudské životy, ja ich nezabíjam. Som zdravotník, ktorý dostal zbraň na svoju vlastnú ochranu, na tom predsa nie je nič zlé.
Vy ste normálne narukovali do ukrajinskej armády alebo ste dobrovoľník? Pýtam sa, či ste v nejakej cudzineckej légii, či ste súčasťou armády.
- Som tu ako dobrovoľník. Išiel som sem nie bojovať do vojska, ale ošetrovať, poskytovať prvú pomoc vojakom, ktorí sú na fronte. Pokiaľ sa k nim nedostane lekár, tak ich ošetrujeme my zdravotníci, ktorí sme s vojakmi.
