Zúčastňujete sa bojov, strieľate zo zbrane?
- Hneď v prvý deň sme mali pohotovostnú situáciu. Keď pôsobíte v skupinke, je jasné, že keby na nás začali strieľať, tak my opätujeme paľbu, takže teoreticky ako keby som im pomáhal.
Skladali ste nejaký sľub a stali ste sa akoby súčasťou ukrajinskej armády?
- Nie. Vôbec nie.
A aký bol ten prvý deň, keď ste sa ocitli v prvej línii?
- V novinách sa písalo, že som v prvej línii vydržal len jeden deň. Ale základňa, na ktorej som bol, bola tiež v prvej línii a na tej sme fungovali nejaký čas. Potom som bol v dedinke, ktorú bombardovali.
Môžete povedať, v ktorom regióne ste boli?
- Charkovsko-donecká oblasť.
Nie som právnik, ale podľa slovenského zákona je trestným činom vlastizrady to, keď človek pôsobí v cudzej armáde. Netrúfam si povedať, či spĺňate túto definíciu. Ale žiadali ste napríklad slovenskú prezidentku alebo slovenské úrady o povolenie zúčastňovať sa týchto bojov?
- Ja som im tam písal, no nikto neodpovedal, následne som volal na viaceré ministerstvá - vnútra, obrany, a tiež do kancelárie pani prezidentky Čaputovej. Následne mi z úradu prišla odpoveď mailom, kde sa písalo, že oni na to majú 12 mesiacov.
Obávate sa toho, že keby ste sa vrátili na Slovensko, tak by vás zadržali?
- Ja sa vôbec neplánujem vrátiť na Slovensko ani do Európskej únie. Budem sa snažiť čo najdlhšie zostať tu na Ukrajine a pomáhať.
A čo by nasledovalo, keby sa ten konflikt skončil?
- V tom prípade by som zostal normálne žiť tu, na Ukrajine.
Vráťme sa ešte na začiatok. Ľudia sa o vás dozvedeli z českých médií, mnohí ľudia označujú cudzincov, ktorí pomáhajú na Ukrajine tamojšej armáde, za žoldnierov, ktorí tam údajne bojujú za krvavé doláre. Určite ste aj vy zachytili takéto reakcie - ako na ne reagujete?
- Ja si z toho nerobím nič. My dobrovoľníci vieme, aká je pravda. Prišli sme sem dobrovoľne, nechceme od ukrajinskej strany nič žiadať. Robíme to, čo tí ľudia potrebujú, pomáhame.
