Dva týždne pred smrťou sa na nemocničnom lôžku vydala za dlhoročného partnera, gynekológa Igora Petra († 77). Svoju slávnu manželku prežil o šesť rokov. Na umelkyňu si pre Nový Čas Nedeľa zaspomínal jej nevlastný syn, operný spevák Juraj Peter (58).
Zora Kolínska žila celé štvrťstoročie s vaším otcom. Boli ste tínedžer, keď vstúpila do vášho života. Ako ste ju vnímali?
Mal som dvanásť rokov, keď sa moji rodičia rozviedli. Otec so Zorkou začal žiť v roku 1976. Ale moji rodičia sa s ňou zoznámili na silvestrovskej lyžovačke už v roku 1972 v hoteli Kosodrevina. Zorka tam bola v tom čase na lyžovačke s Jurajom Kukurom. O pár rokov ju otec, gynekológ, operoval. Slovo dalo slovo a dali sa dokopy. Moja mama, tiež lekárka, Zorku nepovažovala za sokyňu, lebo Zorka nebola príčinou rozvodu mojich rodičov. Bola to iná žena. Otec bol fešný pán, veľký džentlmen, a podľa môjho názoru toto Zorke imponovalo. Aj ona totiž mala v sebe zakorenený určitý bontón. Keď som kedykoľvek prišiel k nim domov, vždy bola upravená tak, ako chodia ženy upravené po ulici alebo do práce.
Ako sa správala k vám? Predsa len, nemala vlastné deti, takže ste jej boli ako syn...
Spomínam si, ako sme s mojím starším bratom, s otcom a so Zorkou chodili do záhrady, ktorú si prenajala v bratislavskom Lamači. Tam sme sa často zašili, pretože kde sa objavila, tam bola stredobodom záujmu ľudí. Zo začiatku mi to dosť prekážalo, lebo každý na nás upriamoval pohľad. Neskôr som si na to zvykol. Apropo, cestou do záhrady sme sa vždy zastavili v lamačskej krčme, bola to taká pravá štvrtá cenová skupina bez obsluhy. Zorka si dala poldecák „míšaného“, čo bola karpatská horká s rumom. Chodili sme spolu na ryby aj na lyžovačky... Musím povedať, že Zorka bola elegantná dokonca aj ako lyžiarka. Mala vycibrený vkus a niekedy sa realizovala aj na nás chalanoch.
Mama po rozvode nemala zvyšné peniaze na rozhadzovanie a obliekala nás s bratom úplne bežne. Keď sme prišli za otcom, Zorka sa na mňa pozrela, premerala si ma od hlavy po päty skúmavým pohľadom a povedala: „Toto už nebudeš nosiť!“ Pamätám si, že mi raz venovala svoje dve tričká, ktoré si kúpila niekde na Západe či v Tuzexe: „Toto ti dám, mala som ich oblečené len raz.“ Vnútila mi ich. Boli to také unisex tričká – dámske aj pánske zároveň, jedno zelené a jedno červené. Zobral som si ich, no mal som dilemu, ako to urobiť, aby si to mama nevšimla. Začal som ich postupne a hlavne nenápadne nosiť, mama na nič neprišla.
