Od olív až k piesku
Ramadánske raňajky sa podávajú od tretej v noci a až do nasledujúceho večera sú posledným občerstvením veriacich moslimov. My sa najeme neskôr, pekne po európsky, a opúšťame hlavné mesto Tunis. Vydávame sa ďaleko na juh, naším cieľom je predsaharská oblasť a Sahara. Postup sledujeme aj bez mapy na pozvoľnej zmene krajiny. Zanechávame za sebou zelený pás stredomorského severu.
Oči si zvykajú najskôr na nekonečné olivovníkové sady regiónu Sahel, ktoré postupne prechádzajú do suchých stepných planín. Tu je už tušenie Sahary čoraz silnejšie. Horský masív Dorsale, ktorý je pokračovaním pohoria Atlas, delí úrodnú severnú časť krajiny od neúrodnej južnej. V týchto miestach ostávajú za nami aj stepi s polosuchými krami a trsmi trávy. Ocitáme sa v pustatine skalných kopcov, planín a soľných jazier. Ďalej už je len piesok.
Púšť je neúprosná
Každý, kto čo i len pár hodín pobudol v púštnej oblasti, rýchlo pochopil, že zahaliť sa je praktická nevyhnutnosť. Nielen preto, že africké slnko páli už v apríli. Rovnako neúprosný je aj vietor, ktorý vám bez prestania ženie piesok do očí, uší i nosa. Saharský piesok je jemnejší ako hladká múka a pokiaľ nemáte turban či šatku, môže vás umoriť.
Zo severu Tuniska sa dá na Saharu dostať rôznymi trasami, tentoraz sme si vybrali cestu pozdĺž pobrežia Hammametského zálivu posypaného obľúbenými letoviskami ako Sousse, Mahdia, Hammamet, Monastir alebo Port el Kantaoui. Prechádzame ďalej cez Sfax a ešte nižšie kopírujeme pobrežie Gabeského zálivu. Našou prvou zastávkou je Matmata.
